Kráľova hoľa a zostup z nej

Práve na Kráľovej holi sa pretrhla niť medzi Štefánikovou cestou a Cestou hrdinov SNP. Trasa sa navyše niekoľkokrát zmenila.

Aká bola trasa z Kráľovej hole na začiatku fungovania Štefánikovej cesty? Informácie o nej sú zamotané ako pred zriadením celoslovenskej magistrály a prvorepubliková literatúra prináša viac otáznikov ako odpovedí. Uvádza totiž viacero rôznych trás, z ktorých niektoré si odporujú. Je tiež možné, že trasa v skutočnosti ani nebola vyznačená. Isté však je, že sa dalo zísť na Pusté Pole a ďalej pokračovať po ceste.

Otázniky
Čo konkrétne tvrdia mapy a turistickí sprievodcovia z obdobia po vzniku Štefánikovej cesty?
V roku 1929 bolo možné s použitím červených značiek zostupovať na východ od Kráľovej hole, avšak pri zostupe do Telgártu značky chýbali a z popisu nie je zrejmé, či práve trasa do Telgártu mala byť značená načerveno.
V roku 1930 sa uvádza zostup z Kráľovej hole červenou trasou na východ na Pusté Pole a ďalej k Dobšinskej ľadovej jaskyni a do Spišskej Novej Vsi. O dva roky neskôr sa však červená trasa v popise Štefánikovej cesty medzi Kráľovou hoľou a Dobšinskou ľadovou jaskyňou nespomína.
Autor rozsiahleho článku o Kráľovej holi a možnostiach výstupov a zostupov z nej v roku 1932 medzi možnosťami vôbec neuvádza červenú trasu, zatiaľ čo iné trasy uvádza a medzi nimi aj „starú zelenú“ cez Kráľovu skalu do Telgártu a modrú smerom na Tri studne, Úplaz, Vernár a Poprad. Z Troch studní sa dalo ísť údolím Hnilca na Pusté Pole neznačenou cestou cez rezerváciu (zvernicu). Medzi Pustým Poľom a Dobšinskou ľadovou jaskyňou viedli zelené značky. Červená Štefánikova cesta sa mala vyznačiť až po dobudovaní siete potrebných chát.
Podľa máp z rokov 1933 a 1937 červená trasa pokračovala z Kráľovej hole popod Úplaz na Pusté Pole a ďalej údolím Hnilca pod Dobšinskú ľadovú jaskyňu po prašnej ceste, ktorá viac-menej kopírovala súčasnú cestu 67.
V mape z roku 1936 s malou mierkou sa uvádza kľukatá trasa mimo Telgártu k Pustému Poľu.
V roku 1937 sa vôbec neuvádza Štefánikova cesta pri zostupe z Kráľovej hole a opäť sa objavuje zmienka o neznačenej trase k Pustému Poľu a ďalej po zelenej k Dobšinskej ľadovej jaskyni.
V roku 1938 sa menej špecificky uvádza, že sa z Kráľovej hole smerovalo východne k loveckému zámočku v Pustom Poli, avšak mapa z rovnakého turistického sprievodcu zobrazuje červenú trasu ukončenú v Telgárte.
Keďže dobová literatúra často vychádza zo sprostredkovaných zdrojov, prípadne je kompilátom viacerých zdrojov, nedá sa určiť, či išlo o skutočnosť, plány alebo naopak zastarané údaje. Mapy v danom čase tiež neboli veľmi presné.

Vedenie turistických trás podľa mapy z roku 1937 (červená je neprerušovaná čiara); nepresnosť je dokumentovaná zelenou (bodkočiarkovanou) trasou medzi Kráľovou hoľou a Telgártom, ktorá viedla cez Kráľovu skalu, ale na mape je trasa zobrazená údolím potoka Zubrovica

1: 14.9 km
2: 19.6 km
3: 19.5 km

V našej mape vychádzame z predpokladu, že trasa vyznačená bola a najvernejšie ju zobrazuje práve mapa z roku 1937. Zobrazujeme ju z Kráľovej hole cez Martalúzku do sedla pred Úplazom, odtiaľ po lesných cestách cez poľanu Šušková (Šišková) s prameňom a dole k Pustému Poľu. Ďalej už po vtedy prašnej ceste pod Dobšinskú ľadovú jaskyňu.

Otázniky
Potenciálnu trasu uvedenú vyššie dnes kopíruje modrá trasa 2833. Od Šuškovej po Pusté Pole to bola v roku 1958 zelená trasa (dnes už ale vedie po sútok Lastovičieho potoka a Hnilca v odlišnej polohe). Číslo tejto trasy je dnes 5731 a pôvodné trasovanie na poľane Šušková prezrádzali dve staré zelené značky ešte v roku 2022. Ďalej po Dobšinskú ľadovú jaskyňu viedla minimálne v rokoch 1949 – 1966 žltá trasa (dnes len čiastočne zelená 5757).
Aj ďalšie možnosti obsahujú zostup z Kráľovej hole po dnešnej modrej 2833, avšak odbočenia k Pustému Poľu sa už líšia.
Zo sedla medzi Troma kopcami (nazývané aj Tri studne) a Úplazom viedla smerom k Pustému Poľu v roku 1958 (resp. zrejme najneskôr od roku 1949) žltá trasa. Zostupovala strmo východným smerom, potom sa pomocou pravej serpentíny dostala na cestu, kde sa dnes nachádza zelená trasa 5731, a ňou južne a neskôr východne k Pustému Poľu. Táto trasa obchádzala Šuškovú a dnes je v úseku Zadná dolina – Pusté Pole zároveň súčasťou žltej trasy 8750, ktorá však nad Zadnou dolinou vedie najneskôr od roku 1966 úplne inak než „stará žltá“. Táto možnosť je druhou najpravdepodobnejšou trasou pôvodného zostupu z Kráľovej hole.
Potrenciálnou trasou mohlo byť dlhšie pokračovanie po hrebeni po Smrečinské sedlo a ďalej zostup približne po súčasnej zelenej trase 5731, avšak s pôvodným trasovaním medzi Šuškovou a sútokom Lastovičieho potoka a Hnilca. V prospech tohto trasovania hovorí aj to, že 500 metrov chôdze zo Smrečinského sedla sa od roku 1934 dala využiť turistická útulňa v priestoroch bývalého loveckého zámočku Coburgovcov. Išlo o jednu z dvoch útulní pod Kráľovou hoľou. Počas 2. sv. vojny bola útulňa vypálená. Ďalšou možnosťou ubytovania bola horáreň nachádzajúca sa 100 metrov od zámočku.
V roku 1948 mapa uvádza opäť rovnakú trasu ako v roku 1936, k Pustému Poľu, je však možné, že išlo len o prevzatie predvojnových údajov, keďže už v roku 1947 mala viesť do Telgártu (pozri ďalší text).
Zdrojom týchto informácií sú prvé povojnové mapy s vyznačenými turistickými trasami a textový opis z roku 1958. Značenie sa však počas 2. sv. vojny nezachovalo a aj po vojne tu došlo k viacerým zmenám, preto neskoršie materiály nemusia verne zachytávať predvojnový stav.

Veterné kalamity, ťažba dreva, zalesňovanie, rozširovanie lesných ciest a ďalšia lesnícka a poľovnícka činnosť zmenili aj túto odľahlú lokalitu.

Cesta zo Zadnej doliny pred vyústením na Pustom Poli

Predpokladaná trasa z Kráľovej hole k Dobšinskej ľadovej jaskyni vedie rôznorodou krajinou. Počiatočný výhľad počas zostupu z Kráľovej hole pokračoval hrebeňovkou rovnako s výhľadmi (dnes už zväčša bez nich). Potom nasleduje zostup po lesných cestách až k lesnej asfaltovej ceste v údolí Hnilca, po ktorej kedysi dokonca viedla pravidelná autobusová linka. Na konci prvej štvrtiny zostupu sa nachádzal vernársky prameň, o ktorom sa tradovalo, že má zázračnú liečivú silu. Posledný úsek pôvodnej trasy dnes vedie po asfaltovej ceste 67.

Časť cesty medzi Pustým Poľom a Dobšinskou ľadovou jaskyňou viedla vedľa aktuálnej asfaltky

Ani neskôr nebola situácia prehľadnejšia. Od skončenia 2. svetovej vojny sa uvádzalo viacero smerovaní červenej trasy z Kráľovej hole. V roku 1947 sa podľa mapovej prílohy turistického sprievodcu schádzalo približne po trase dnešnej zelenej (5439) cez Kráľovu skalu do Telgártu.

V roku 1947 mala trasa viesť cez Kráľovu skalu

V roku 1949 už mala z Telgártu viesť červená trasa do sedla Besník a na Čuntavu, odkiaľ pokračovala po predvojnovej červenej k Nižnej záhrade a z nej k Dobšinskej ľadovej jaskyni. V roku 1952 mala byť červene značená aj pôvodná zelená trasa medzi Kráľovou hoľou a Telgártom. Tým by bolo opäť vytvorené prepojenie stredného a východného Slovenska kontinuálnou červenou trasou. Ak ak vytvorené bolo, netrvalo dlho.

Telgárt pred 2. svetovou vojnou; počas vojny bol vypálený

V nasledujúcich rokoch (1951 – 1956) sa opäť uvádzajú pôvodné farby značiek aj medzi Kráľovou hoľou, Kráľovou skalou a Telgártom (zelená) a Telgártom a Čuntavou (taktiež zelená). Červená trasa bola nasmerovaná inde.

V roku 1952 sa z Kráľovej hole opäť zostupovalo severovýchodne po pôvodnej hrebeňovej trase, ktorá sa však na rozdiel od predvojnového stavu stále držala na hrebeni a viedla cez Smrečinské sedlo, Prednú hoľu a Popovú do sedla Popová (Vernárske sedlo). Tu sa zároveň objavuje posledná zmienka o Štefánikovej ceste, ktorá mala viesť do týchto končín, čo by znamenalo, že v tomto čase už boli jednotlivé úseky Štefánikovej cesty neprepojené.

V rokoch 1951 – 1956 sa v mapách aj turistickom sprievodcovi je trasa zostupu z Kráľovej hole uvádzaná podobne ako v predošlom odseku, teda po dnešnej modrej (2833) cez Úplaz a Smrečinské sedlo, ale od Prednej hole pokračovala po dnešnej červenej (0910) do obce Vernár, kde červená hrebeňovka končila. Ak sú tieto informácie správne, znamenalo by to, že Štefánikova cesta z Bratislavy do Košíc buď vôbec nebola po vojne obnovená, alebo obnovená bola a definitívne zanikla niekedy medzi rokmi 1949 a 1951.

Následne bola červená opäť presmerovaná do Telgártu, pričom tento zostup sa prvý raz spomína v roku 1955. Hoci mapa z roku 1957 uvádza, že to bolo po trase zelenej značky cez Kráľovu skalu, je skôr pravdepodobné, že išlo o chybu, keďže už v roku 1958 sa uvádza približne dnešné trasovanie mimo Kráľovej skaly popri potoku Zubrovica.

Ani tejto trase sa nevyhli menšie zmeny, o ktorých bude reč v pri ďalšom opise Cesty hrdinov SNP.

Čo sa týka možností prenocovania, na Kráľovej holi, rovnako ako dnes, nebola žiadna útulňa. Najbližšia, s názvom „Útulňa na Smrečinách“, bola pod Smrečinským sedlom, kam dnes vedie modrá trasa. V roku 1937 bol vybraný vhodný pozemok aj na výstavbu chaty na Kráľovej holi, ale k výstavbe už nedošlo. Útulňa na Smrečinách bola zničená počas 2. sv. vojny.

Informácie boli aktualizované 25.11.2024.

Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.