Po zhruba desaťročnom fungovaní Štefánikovej cesty naprieč Slovenskom prišli udalosti, ktoré na približne 20 rokov ovplyvnili fungovanie celej diaľkovej trasy. Prvou ranou bola Mníchovská dohoda z jesene 1938, keď Československo prišlo o niektoré z území, ktorými prechádzala diaľková trasa, a to vrátane jej začiatku na Devíne a konca v Košiciach. Nasledovala 2. svetová vojna a skôr než sa po nej turistika spamätala, prišla komunistická diktatúra, utajovanie máp či zrušenie turistických klubov. Odkaz Štefánikovej cesty sa stratil, rovnako fyzicky zanikli viaceré jej úseky. V druhej polovici 1950. rokov sa začal turizmus opäť zviechať, výsledkom čoho bolo vzkriesenie celoslovenskej magistrály, neskôr pomenovanej Cesta hrdinov SNP. Záverečný 100-kilometrový úsek do Košíc bol úplne pretrasovaný a magistrála bola predĺžená na Duklu.
Vráťme sa však späť do obdobia po roku 1938. Po Mníchovskom diktáte, následnom osamostatnení okýpteného Slovenska a počas 2. svetovej vojny nie sú o diaľkovej trase zmienky. Niektoré časti trasy sa ocitli na území iných štátov: Devín – Kútiky (Nemecká ríša), Veľká Javorina – Kykula (Protektorát Čechy a Morava v rámci Nemeckej ríše) a Sedlo pod Vysokým vrchom – Košice (Maďarské kráľovstvo). Pôvodná trasa bola na viacerých miestach preťatá hranicou alebo viedla priamo po hranici. Chodníky v horách boli často úmyselne preznačkované, aby zmiatli okupantov.
Keďže vojnové udalosti počas väčšiny času trvania vojny prebiehali pomerne ďaleko od Slovenska, turistika bola naďalej pestovaná. Organizačne ju zastršoval Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) a svedčia o tom aj vydania turistického magazínu Krásy Slovenska, hoci informácie o osude Štefánikovej cesty chýbajú.
Všetko sa zmenilo v roku 1944, kedy prebehla séria bombardovaní strategickej infraštruktúry a ďalší rok prebiehal boj za oslobodenie územia. Hory poskytli útočisko pre partizánov počas Slovenského národného povstania, ktoré začalo 29. augusta 1944. Po potlačení povstania okupanti zničili množstvo turistických chát. Na jeseň 1944 tiež prebiehala Karpato-duklianska operácia, ktorej dejisko je dnes symbolickou súčasťou záveru (resp. začiatku) Cesty hrdinov SNP. Na sklonku vojny bola ničená infraštruktúra, vrátane tej, po ktorej viedla turistická magistrála. Napríklad, začiatkom apríla 1945 nacisti vyhodili do vzduchu mosty cez Váh v Trenčíne.
Chata generála Milana Rastislava Štefánika v stave pred vojnou a teda pred jej poškodením okupantmi
Po druhej svetovej vojne sa stratila celá dovtedajšia evidencia značkovania. Základné mapy neexistovali a trvalo roky, kým sa existujúci stav v teréne zaznačil do máp. Na jar roku 1946 sa plánovalo obnovenie značenia na moravsko-slovenskom pomedzí tak, aby hory opäť netvorili hranicu.
Po komunistickom prevrate zanikli oba vtedajšie československé turistické kluby (Klub českých turistů – KČT a Klub slovenských turistov a lyžiarov – KSTL), turistike a značkovaniu sa venovala len malá pozornosť, neboli k dispozícii mapy, záznamy ani evidencia značiek, a tak sa muselo začať odznovu.
Aj v tomto možno hľadať dôvody, prečo sa predvojnová Štefánikova cesta už po vojne s jej pôvodnou trasou neuvádza v žiadnej preverovanej literatúre ani mapách. Názov „Štefánikova cesta“ sa napriek tomu objavuje až do začiatku 1950. rokov pri opise niektorých jej pôvodných úsekov.
V roku 1947 sa uvažovalo nad výstavbou chodníka s rovnakým názvom „Štefánikova cesta“ po hrebeni Veľkej Fatry a Nízkych Tatier od kúpeľov Kováčová cez Krížnu, Donovaly, Chabenec, Čertovicu po Telgárt. Chodník mal byť široký 1,5 m a postupne sa z neho miestami mala vyvinúť cesta pre autá. Podobný návrh, pravda už bez zakázaného Štefánikovho mena, sa objavil aj o desať rokov neskôr. Trasa v novšom návrhu mala končiť na železničnej stanici Vernár. Konštatuje sa síce, že hrebeňový chodník bol v tejto trase už takmer celý vyznačkovaný, ale nová magistrála mala obchádzať vrcholy tak, aby maximálne stúpanie bolo 15 až 20 %. Na vrcholy mali smerovať odbočky z magistrály.
Stav značkovania bol po vojne v niektorých častiach zúfalý, a to ešte okolo rokov 1956 – 1957: „Väčšina trás, ktoré boli pred vojnou slušne vyznačkované, nebola ešte preznačkovaná, a najmä v južných oblastiach, ktoré na šesť rokov boli od nás odtrhnuté, nebolo po značkách ani stopy.“ V roku 1960 sa už konštatuje, že sa stav zlepšuje. Na niektorých miestach sa už ale značky neobnovili.
Po vojne bolo vydaných niekoľko publikácií a turisticko-morfologických máp, ktoré zobrazujú časť úsekov pôvodnej Štefánikovej cesty, aj keď zďaleka nie v takom detaile ako to bolo u predvojnových máp. Informácií z tohto obdobia je málo a nepokrývajú celé územie Štefánikovej cesty. Z máp vyplýva, že existovala červená trasa z Kykuly cez Trenčín, Trenčianske Teplice a Vápeč do Zliechova (1950), odtiaľ cez Strážov, Čičmany, Kľak do Blatnice (1948 – 1949), ďalej na Krížnu a Donovaly, po hrebeni Nízkych Tatier do Telgártu (1947) a z Telgártu cez Čuntavu, Dobšinskú ľadovú jaskyňu, Dedinky a Spišskú Novú Ves do Košíc (1949).
Do roku 1955 zrejme došlo k opätovnému obnoveniu takmer celej trasy Štefánikovej cesty, keďže ako Stredoslovenská turistická magistrála sa uvádza trasa Bratislava – Malé Karpaty – Biele Karpaty – Trenčín – Veľká Fatra – celý hrebeň Nízkych Tatier, ďalej cez Telgárt a Čuntavu k Dobšinskej ľadovej jaskyni a odtiaľ ako „červená transverzála“ a „stredoslovenská magistrála“ cez Stratenskú dolinu, Spišskú Novú Ves a Košické Hámre do Košíc. Vtedy už opäť existovala aj červená hrebeňovka z Dobšinskej ľadovej jaskyne do Košíc cez Kúpele Štós, Kojšovskú hoľu a Jahodnú, ale ešte nebola súčasťou celoslovenskej magistrály.
Po tom, čo sa vydávanie turistických máp až na zopár výnimiek odmlčalo, prvé detailnejšie mapy vyšli až v rokoch 1957 – 1961, teda už v časoch približne súčasnej podoby Cesty hrdinov SNP. Vyplýva z nich zánik nasledujúcich úsekov bývalej Štefánikovej cesty:
Devín – Bratislava
Spišská Nová Ves – Rudňany
Margecany – Košické Hámre
Čermeľ – Košice
Vzhľadom na to, že nie je známe, ktoré úseky z pôvodnej Štefánikovej cesty fungovali v rokoch 1938 – 1956, kedy vznikla nová celoslovenská magistrála, v našej mape uvádzame roky fungovania úsekov bez prerušenia u tých častí, ktoré boli rovnaké v rokoch 1938 a v ľubovoľnej povojnovej mape s údajmi až do roku 1956. Pri týchto úsekoch však treba zohľadniť vyššie uvedené vojnové udalosti a straty územia v rokoch 1938 – 1945.
Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.
Čikor, V. (1961). 12 300 kilometrov. Krásy Slovenska, XXXVIII(9), 354–356.
Hochmuth, Z. (1961). Slovenské rudohorie : Turistický sprievodca : Západná časť (1st ed.). Šport.
Hudec, D., Beňuška, M., Lombardini, Z., & Hanáček, J. (1955). Slovensko • stručný sprievodca (1st ed.). Štátne telovýchovné nakladateľstvo, n. p.
Szomolányi, J. (1973). Značkovanie turistických chodníkov na Slovensku. Krásy Slovenska, L(6), 268–269.
Večeřa, V. (1958). Turistická magistrála po hrebeňoch Kremnického pohoria a Nízkych Tatier. Krásy Slovenska, XXXV(5), 176–180.
Drobničky. (1947, May). Krásy Slovenska, XXIV(9–10), 280–281.
Hory už nebudú hranicou. (1946). Krásy Slovenska, XXIII(8), 191.
Prehľad obcí, osád a miestnych častí, ktoré boly pripojené k Nemecku, Poľsku a Maďarsku, podľa politických okresov. (1939). In Územie a obyvateľstvo Slovenskej republiky a Prehľad obcí a okresov odstúpených Nemecku, Maďarsku a Poľsku (pp. 18–35). Štátny štatistický úrad.
