Ako vznikali úseky od Devína po Veľkú Fatru

V tomto a nasledujúcich článkoch si povieme o vzniku pôvodných úsekov celoslovenskej turistickej magistrály, prípadne aj ich predchodcov, ak sa tieto informácie podarilo dohľadať. Niektoré pôvodné úseky boli odlišné od dnešnej trasy Cesty hrdinov SNP a až ďalších článkoch si detailne ukážeme, ako sa v čase menili. Pre väčšiu prehľadnosť nevolíme chronologickú postupnosť diaľkových trás, ale postupne prechádzame logické úseky od západu na východ. V texte uvádzame názov turistickej magistrály, ktorý sa používal v danom období, a to buď Štefánikova cesta, Cesta hrdinov SNP alebo Štefánikova magistrála. Všeobecným názvom „magistrála“ alebo „celoslovenská magistrála“ označujeme diaľkovú trasu naprieč Slovenskom bez ohľadu na jej aktuálny názov.

V našich mapách uvádzame roky vzniku jednotlivých úsekov Cesty hrdinov SNP a jej priamych predchodcov. Keďže, ako si ukážeme nižšie, úseky mali rôznych predchodcov a rôznu históriu, za predchodcu Cesty hrdinov SNP považujeme Štefánikovu cestu v podobe od roku 1928, tiež diaľkové trasy, z ktorých vznikla (pôvodná Štefánikova cesta a Stredoslovenská cesta) a ďalej hrebeňovku z Dobšinskej ľadovej jaskyne do Košíc, odkedy začala byť v 1930. rokoch značená červene. V mape sú roky vzniku trás uvedené len vtedy, ak k danému úseku existoval originálny mapový podklad alebo podrobnejší opis trasy v literatúre.

Devín – Bradlo

Slovenská turistická magistrála na území Bratislavy využila dve pôvodné červené turistické trasy – jednu z Devína cez Devínsku Kobylu do Bratislavy, druhú z Bratislavy do Malých Karpát. Turistické trasy v okolí Bratislavy boli značené kombináciou farby a čísla alebo písmena na plechových tabuľkách. Prvá z trás (z Devína) mala číslo 1, druhá (malokarpatská hrebeňovka) mala číslo 3, obe mali červenú farbu.

Trasu na Devínsku Kobylu plánoval vyznačiť Západouhorský turistický spolok (Westungarische Tourisßtenverein, Westungarische Tourißtenklub) už v roku 1895 a vyznačená napokon bola v roku 1902. V roku 1922 už išlo o súčasť trasy od Hradu Devín do Bratislavy po Horský park, ktorá bola značená červenou farbou. Zaujímavosťou je, že ešte v roku 1934 sa turistická trasa z Mlynskej doliny (od bývalého Segnerovho mlyna) uvádzala ako jedna z možností, ako sa dostať na Devín. Iné možnosti dopravy neboli také jednoduché ako dnes a peší výlet tak bol jednou z alternatív. Trasa bola neskôr z Horského parku predĺžená popri židovskej nemocnici až na okraj centra mesta po ulicu Palisády, kde končila.

Druhý úsek, začínajúci na dnešnej Pražskej ulici pri bývalom Tunelovom moste, sa rovnako vyskytuje v mape z roku 1922 ako červeno značkovaný. Prechádzal cez hrebeň Malých Karpát až po Záruby, odkiaľ zišiel do Smoleníc a končil pri železničnej stanici Smolenice-Nádaš (dnes Smolenice).

Hoci pravdepodobne nešlo o prepojené trasy, už v roku 1922 sa hovorilo o línii Devínska Kobyla – Bratislava – hrebeň Malých Karpát – Smolenice ako o chrbticovej trase, ktorá je značená červenou značkou. V roku 1924 sa vo Věstníku Klubu československých turistů (KČST) uvádza plán v rovnakom roku vyznačiť „Cestu Štefánikovu“ z Devína cez Kobylu („výhľad“) do Bratislavy („okolo Murmanskej výšiny s krásnym pohľadom na mesto aj s hradom“; na výšine stála vyhliadková veža so železnou konštrukciou, dnes je výšina neprístupná), ďalej cez Gemsenberg (Kamzík), Červený kríž a s pokračovaním až na Bradlo. Dve samostatné trasy v Bratislave sa však udávajú v turistických sprievodcoch ešte v rokoch 1930 – 1935 a tiež aj v turistickej mape z roku 1934.

Naopak, spojitú trasu cez Bratislavu uvádza literatúra z rokov 1926 – 1934 a mapy z rokov 1936 a 1938, kde je zobrazené vedenie z Devína na Bradlo s pokračovaním ďalej na smerom východ.

Za Bratislavou viedla trasa po Smolenice (1922), odkiaľ bola do roku 1926 predĺžená na Bradlo a spojená s pôvodnou Štefánikovou cestou na Radhošť.

Značenie sa v Malých Karpatoch postupne zlepšovalo. Turistický sprievodca v roku 1922 hovorí o „orientačných tabuľkách“, ktoré majú „množstvo dvojnohých nepriateľov a nie sú doposiaľ ani systematicky usporiadané“. Turisti tak vtedy pátrali aj po vtedy aktuálnej trase. O osem rokov neskôr sa už hovorí o veľmi dobrom značení v Malých Karpatoch. Používalo sa farebné, číslicové a písmenové označovanie jednotlivých trás, predchodkyňa Cesty hrdinov SNP mala okrem červenej farby označenie číslicami 1 (úsek Devín – Horský park) a 3 (úsek z Pražskej ulice na východ).

Bradlo – Trenčín

Úsek Bradlo – Myjava – Veľká Javorina bol súčasťou historicky prvej Štefánikovej cesty. Z Veľkej Javoriny trasa pokračovala smerom na Vršatec. Dnešná trasa z Veľkej Javoriny po Kamennú búdu bola značená modro. Ešte pred vznikom celoslovenskej magistrály došlo k presmerovaniu Štefánikovej cesty od Veľkej Javoriny až po Trenčín po približne súčasnej trase, čo uvádza mapa z roku 1928. Táto trasa však prišla len po cestný most cez Váh a neprekrižovala rieku. Vtedajší most bol nižšie položený oproti dnešnému a dalo sa ešte pred ním odbočiť na nábrežie. Ďalej sa pôvodná Štefánikova cesta stočila k pravému brehu Váhu a proti prúdu rieky pokračovala opäť na Vršatec a Stolečný vrch, takže od Trenčína s neskoršou celoslovenskou magistrálou nemala nič spoločné.

Poďme späť na Veľkú Javorinu. Turistiku medzi ňou a Lesnou odporúča už turistický sprievodca z roku 1920. Ešte sa však neuvádza, že by táto časť bola vyznačkovaná.

Trenčín – Turiec

Červená trasa v Strážovských vrchoch nadväzovala na trasu rovnakej farby, ktorá v roku 1928 začínala v Banke pri Piešťanoch a viedla cez Panskú Javorinu do Trenčína. Z Trenčína pokračovala do Trenčianskych Teplíc a ďalej na východ. Prepojenie červených trás cez most cez Váh prebehlo niekedy medzi rokmi 1928 a 1933.

V Trenčianskych Tepliciach bola rozsiahla sieť turistických značiek už v roku 1922, kedy bola až prehustená. Všetky trasy začínali a končili v kúpeľnom meste na rôznych miestach a súvislá trasa cez Teplice ešte neexistovala. Z Trenčína prichádzala červená trasa a rovnako červená trasa odchádzala z iného miesta smerom na Kamenné vráta. V roku 1926 existovala modrá trasa na Vápeč, pravdepodobne predchodkyňa dnešnej červenej trasy. V roku 1928 už boli trasy prepojené a pokračovalo sa ďalej cez Vápeč do Podhradskej doliny.

Pri nasledujúcich úsekoch sa musíme vrátiť na začiatok 1920. rokov. Jedna z prvých diaľkových turistických trás na Slovensku viedla od Vlárskeho priesmyku do Turčianskeho sv. Martina a bola značená „červeno-bielou značkou“. Trasa bola nasledovná: Vlársky priesmyk – Vršatské Podhradie – Pruské – Ilava – Košecké Podhradie – Košecké Rovné – Zliechov – Čičmany – Kľak – Vrícko – Kláštor pod Znievom – Martin. Časť po Čičmany bola vyznačená v roku 1921, zvyšok v roku 1922 a bolo ju možné prejsť za 4 dni. V roku 1923 sa uvádza, že trasa bola vyznačkovaná po železničnú stanicu Kláštor pod Znievom, rovnaké ukončenie zobrazujú aj mapy z rokov 1925 a 1928, takže nie je zrejmé, či skutočne viedla resp. bola značená až do Martina. Z tejto trasy časť k Vlárskemu priesmyku prevzala prvá verzia Štefánikovej cesty už v roku 1923 a zvyšok bol pod názvom Stredoslovenská cesta skrátený po Vršatec. V roku 1926 sa už uvádzalo pokračovanie Stredoslovenskej cesty z Kláštora pod Znievom až do Spišskej Novej Vsi. Časť od Podhradskej doliny po Kláštor pod Znievom resp. väčšinu častí až po Spišskú Novú Ves použila celoslovenská verzia Štefánikovej cesty najneskôr v roku 1928.

Turiec a Veľká Fatra

Spojnica z Kláštora pod Znievom do Gaderskej doliny cez Turčiansku kotlinu bola vyznačená v roku 1923.

Otázniky

Trasovanie z Kláštora pod Znievom do Blatnice sa uvádza aj v turistických sprievodcoch v rokoch 1926 a 1930, a to cez železničnú stanicu Príbovce-Rakovo. Keďže však už v roku 1923 sa ako východisko túry do Gaderskej doliny uvádzajú železničné stanice a spomenutý je práve Kláštor pod Znievom, nedávalo by zmysel, aby sa turisti pešo presúvali na stanicu Príbovce-Rakovo a do Gaderskej doliny išli z nej. V roku 1924 sa však ako východisko červenej trasy do Gaderskej doliny uvádzajú Štubnianske Teplice (Turčianske Teplice). V roku 1936 je na mape zobrazené kratšie a pravdepodobnejšie spojenie cez Laskár.

Trasa cez Gaderskú dolinu a Dedošovú dolinu na Krížnu sa spomína medzi najzaujímavejšími turistickými výstupmi na Slovensku už v roku 1921, avšak značená zrejme nebola, keďže sa vo Veľkej Fatre značené chodníky nenachádzali. V roku 1923 už značenie mala a uvádza sa prechod dolín „smerom na Krížnu“, ale súčasne aj to, že viedla na Ostredok. Ostredok sa ako súčasť červenej trasy spomína aj v nasledujúcom roku, pričom sa apeluje, aby bolo zabezpečené aj značenie ku vtedajšej útulni na Krížnej.

Pozornému turistovi určite neušlo, že opisovaná trasa od Čičmian po Krížnu je odlišná ako dnešná trasa Cesty hrdinov SNP. Tomuto úseku sa budeme podrobnejšie venovať v popise zmien magistrály v jednom z ďalších článkov.

Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.

---

Bibliografia