Príbeh tohto úseku má dve línie vzhľadom na to, že predchodkyňa Cesty hrdinov SNP, Štefánikova cesta, mala celkom inú trasu do Košíc než Cesta hrdinov SNP.
Štefánikova cesta
Štefánikova cesta viedla cez Slovenský raj, Spišskú Novú Ves a údolie Hornádu do Košíc. Prvý úsek z Kráľovej hole po Pusté Pole je v dostupnej literatúre znázornený a opísaný rôzne a okrem otáznej trasy je otázne aj to, či bol vôbec vyznačený. Keďže presné trasovanie Štefánikovej cesty nie je jasné, pozrieme sa na ešte staršie možnosti výstupu na Kráľovu hoľu.
V roku 1889 sa uvádza trasovanie severovýchodným smerom (ako dnešná modrá 2833) až do bodu vo výške 1422 m n. m., čo zodpovedá sedlu medzi Prašivým vŕškom a Úplazom. Odtiaľ sa išlo juhovýchodne k loveckému zámočku Coburgovcov (nad Pustým Poľom). Tesne pred koncom 19. storočia sa odporúča podobná trasa, avšak s horským vodcom. Na Kráľovu hoľu sa už vtedy dalo vystúpiť aj z Telgártu.
Ďalšia z možností je, že trasa viedla na Pusté Pole popod skaly Hnilce a okolo horárne Coburgovcov, ako to uvádza aj sprievodca z roku 1920, čo by zhruba zodpovedalo dnešnej žltej trase 8750.
Turistický sprievodca z roku 1930 už okrem predchádzajúcej možnosti uvádza aj trasu cez Úplaz, okolo ktorého vedie aj dnešná modrá trasa 2833 a následne sa pokračuje zelenou trasou 5731 k Pustému Poľu. Podľa povojnových informácií však stredný úsek zelenej trasy viedol inak ako dnes – okolo horárne Šušková.
Ďalšiu možnosť zobrazuje mapa z roku 1936, a to dolinou Zbojníckeho potoka. V teréne sa nepodarilo nájsť žiadne stopy, ktoré by potvrdzovali tieto verzie.
Je tiež možné aj to, že trasa viedla cez Telgárt a sedlo Besník, čo vyplýva z popisu Stredoslovenskej cesty v roku 1926. Podporuje to aj sťažnosť z roku 1929 na značenie z Telgártu na Kráľovu hoľu, ktoré bolo hneď za dedinou neúplné, išlo sa bez značiek dlhšou cestou a „teprve pak na východ od Královy Hole [turista] použije k výstupu červené značky“. V tomto prípade je však neúplná aj informácia v sťažnosti, pretože nie je priamo uvedené, že sa mala už z Telgártu použiť červená trasa, hoci je to viac než pravdepodobné.
Úsek od Kráľovej hole po Pusté Pole resp. Telgárt patrí medzi najväčšie neznáme v celej histórii Štefánikovej cesty.
Ďalej trasa viedla Stratenskou tiesňavou po ceste. Potiaľto išlo o prevzatie úsekov predchádzajúcej diaľkovej Stredoslovenskej cesty, ktorá sa následne mala odkláňať na Glac a Kláštorisko. Tento odklon je však sporný, keďže rovnaká literatúra pri opise turistických ciest Slovenského raja červenú trasu medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou, Glacom, Kláštoriskom a Spišskou Novou Vsou neuvádza. Štefánikova cesta išla do Spišskej Novej Vsi priamejšie a jednoduchším terénom, pričom v úseku Dobšinská ľadová jaskyňa – Novoveská Huta prevzala staršiu červenú trasu, ktorá pokojne mohla byť predtým aj spomínanou Stredoslovenskou cestou. Chodník alebo lesná cesta spájajúca Dedinky s Novoveskou Hutou existoval ešte skôr ako Stredoslovenská cesta a na mape sa uvádza už v roku 1919. V roku 1928 už bola červená trasa medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou a Spišskou Novou Vsou uvádzaná v schéme turistických značiek.
Zatiaľ čo Stredoslovenská cesta v Spišskej Novej Vsi končila, novo vyznačená Štefánikova cesta pokračovala ďalej. Až po Košické Hámre išla prevažne po cestách a predtým neznačkovaných chodníkoch. Od Košických Hámrov po Košice boli Štefánikovou cestou použité staršie turistické trasy. Turistický sprievodca z roku 1920 uvádza nasledujúce značkované trasy, ktoré po roku 1928 prevzala Štefánikova cesta:
Košické Hámre – Sivec (modrá)
Sivec – Kráľova studňa (červená)
Kráľova studňa – Košice (žltá)
Pozn.: Ide o Kráľovu studňu pri Košiciach, nie vo Veľkej Fatre.
Do roku 1926 boli farby zmenené tak, že celý úsek Košické Hámre – Priehyba pod Sivcom – Kráľova studňa – Košice bol označený červenými značkami.
Štefánikova cesta pokračujúca zo Spišskej Novej Vsi do Košíc
Cesta hrdinov SNP
Druhou časťou príbehu trasovania za Kráľovou hoľou je povojnová Cesta hrdinov SNP približne v dnešnej podobe. Aj táto trasa prevzala pôvodné značkované cesty, a to upravený pozostatok Štefánikovej cesty medzi Kráľovou hoľou, Telgártom, Čuntavou a Dobšinskou ľadovou jaskyňou a ďalej červenú trasu od Dobšinskej ľadovej jaskyne cez Kúpele Štós až po Košice.
Predchodcami tejto trasy boli chodníky Jahodná – Bankov (1896, išlo o prvý značkovaný chodník v okolí Košíc) a Štós – Jahodná – Košice (1911). V roku 1920 už existovali tieto úseky:
chodník od hostinca (cesta pod Dobšinskou ľadovou jaskyňou – pozn. autor) k Dobšinskej ľadovej jaskyni
Pipitka – Štóske sedlo (neznačené; z Osadníka inou trasou po hrebeni a cez vrchol Tupého vrchu)
Kúpele Štós – Kojšovská hoľa (modrá; nad Kúpeľmi Štós najskôr v trase dnešnej zelenej 5718 a potom po hrebeni k dnešnej červenej, pred Kojšovskou hoľou sa išlo cez vrchol Zlatoidskej hory, keďže v tom čase ešte nestála chata Erika vo svahu tejto hory)
Pozostatky po značkách pôvodných trás bolo vidno ešte dlho. Aj v roku 1968 sa nachádzali červené uhlopriečkové značky pred Prednou Holicou, pochopiteľne sa však už do súčasnosti nezachovali. V roku 2022 sa dali nad Horným Bankovom vidieť okrúhle tvarové červené (a modré) značky, ktoré spomína aj turistický sprievodca z roku 1988, avšak nie je zrejmé, z akého obdobia tieto značky sú a ani či nejako súviseli s hrebeňovkou.
V roku 1933 už súvislá červená trasa viedla od sedla Súľová cez Pipitku do Košíc a do roku 1936 bola predĺžená na západ cez Dobšinský kopec k Dobšinskej ľadovej jaskyni. Pod jaskyňou bolo rázcestie tejto trasy s vtedajšou Štefánikovou cestou, ktorá viedla údolím. Krátko pred 2. svetovou vojnou tak medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou a Košicami viedli dve rôzne červené trasy, z ktorých severná bola Štefánikova cesta a južná budúcou časťou Cesty hrdinov SNP.
Z Jahodnej viedla v roku 1937 červená trasa približne po trase dnešnej žltej trasy 8775 a ďalej už rovnako ako dnešná Cesta hrdinov SNP po Čermeľ. Tam sa opäť stretávala so Štefánikovou cestou.
V roku 1937 tak už táto červená trasa mala približne tú istú podobu, akú o necelých 20 rokov neskôr prevzala Cesta hrdinov SNP. Vzhľadom na vojnové a povojnové udalosti opísané v samostatnej kapitole nie je známe, či od roku 1937 do opätovného zriadenia celoslovenskej magistrály v roku 1956, došlo k nejakým zmenám v trase.
V 1930. rokoch od Dobšinskej ľadovej jaskyne viedli do Košíc dve červené trasy. Severne viedla Štefánikova cesta, južne trasa, ktorú v roku 1956 prevzala Cesta hrdinov SNP
Prechod južnou trasou však nebol ľahký, pretože tu absentovali útulne. Denne bolo potrebné prejsť 40 – 50 km, niekedy dokonca až 60 km, keďže možnosti nocľahu neboli na hrebeňovke. Lepšia situácia bola až od Kojšovskej hole, kde sa na trase do Košíc resp. blízko nej nachádzalo viacero turistických chát.
Košice – Obišovce
Košice boli konečnou pre Štefánikovu cestu, takže ďalšie úseky sa týkajú už len Cesty hrdinov SNP. Pravda, okrem prvého z nich. Úsek z Čermeľa cez Kráľovu studňu po Sedlo pod Vysokým vrchom bol prevzatý zo Štefánikovej cesty, avšak smerom z/do Bratislavy sa chodilo opačne ako dnes. Sedlo pod Vysokým vrchom (Sedlo Repy) je miestom, kde sa poslednýkrát pomyselne stretáva Štefánikova cesta s Cestou hrdinov SNP. Pôvodný názov sedla bol odvodený od loveckej chaty Repy, ktorá stála v rokoch 1891 – 1937 južne sedla pri Repnej studni.
Turistické chodníky v tomto úseku tiež vznikli omnoho skôr. Už v roku 1920 sa medzi vychádzkami z Košíc objavujú nasledujúce trasy:
Čermeľ – Kráľova studňa (žltá)
Kráľova studňa – Obišovce (červená)
Najneskôr roku 1926 už viedla od Sedla pod Vysokým vrchom do Kysaku zelená trasa, ktorú uvádza aj mapa z roku 1937, a ktorej pozostatky boli aj v roku 2022 viditeľné na niektorých stromoch. Ako vyplýva z vyššie uvedenej histórie, pôvodne išlo o červeno značený úsek, takže vznik Cesty hrdinov SNP mu vlastne prinavrátil pôvodnú farbu.
V tomto úseku sa v Kysaku nachádza profil celej Cesty hrdinov SNP
Šariš
Turistika sa na severovýchode rozvíjala pomalšie než v okolí Košíc a západne od nich. Napríklad turistický sprievodca z 1920 nespomína svidnícky okres z dôvodu, že je pre zlé železničné spojenie neprístupný. Napriek tomu posledná časť Cesty hrdinov SNP od Sedla pod Vysokým vrchom (Sedlo Repy) po Dukliansky priesmyk obsahuje viacero starších trás.
Z Kysaku viedla už v roku 1930 červená trasa cez Sopotnicu, Pekľany, Meretice, Radačov (posledné dve boli v roku 1964 zlúčené do obce Radatice) po Cemjatu a odtiaľ viedla do Prešova. Po Cemjatu teda išlo o približne rovnakú trasu ako dnes. Už v tom čase viedla turistická trasa ďalej na Veľký Šariš, Čergov a Bardejov, avšak o jej značení literatúra mlčí. Až v roku 1937 sa objavuje na mape súvislá červená trasa Kysaku cez Cemjatu a Čergov do Bardejova.
V roku 1938 bol podaný návrh na pomenovanie turistickej trasy Bardejov – Medzilaborce názvom „Cesta 28. pešieho pluku“, avšak keďže sa presné trasovanie neuvádza, nie je zrejmé, či niektoré časti mali rovnaké trasovanie ako neskoršia Cesta hrdinov SNP.
Trasa prechádzala po promenáde Bardejovských kúpeľov
Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.
Čonka, R., Fulín, M., Gašpar, J., Jacina, M., Juhás, Ľ., Kováč, T., Sitášová, E., Šiška, P., Tomaštík, J., & Tököly, M. (2008). Zaujímavosti z Košických lesov (1st ed.). KARNAT s. r. o.
Ďurček, J. (Ed.). (1968). Slovenské rudohorie (východná časť) (1st ed., Vol. 51). Šport.
Ďurček, J. (Ed.). (1988). Slovenské rudohorie : Volovské vrchy a Čierna hora (1st ed., Vol. 30). Šport.
Guldan, A. (2012). Pohľad do dejín značenia turistických chodníkov na území Slovenska (1st ed.). Rodina Arnošta Guldana, Klub slovenských turistov.
Klíma, S. (1899). Vzhůru na Slovensko! Klub českých turistů.
Kretz, F. (1919). Toulky po Spišské stolici (2nd ed.). A. Kiesswetter.
Lázňovský, B. (1930). Průvodce po Československé republice: II. část: Země slovenská a Podkarpatoruská (2nd ed., Vol. 1/2). Klub československých turistů, Orbis.
Lázňovský, B. (1926). Průvodce po Československé republice (1st ed., Vol. 1). Klub československých turistů, Orbis.
Lázňovský, B. (1933). Průvodce po Československé republice: II. část: Země slovenská a Podkarpatoruská (3rd ed., Vol. 1/2). Klub československých turistů, Orbis.
Lázňovský, B., Klíma, S., & Gabriel, F. (1937). Průvodce po Československé republice: III. část: Země slovenská a Podkarpatoruská (4th ed., Vol. 1/3). Klub československých turistů, Orbis.
Nedobrý, G. (1928). Značkovací plán Slovenského raja. Časopis Turistů, XL(7), 189.
Paul, A. (1929). Stavby. - Cesty. - Značky. Značkování ve středním Slovensku a v Nízkých Tatrách. (Z letošních zkušeností.). Časopis Turistů, XLI(9–10), 254–255.
Sláma, F. (1889). Průvodce po Slovensku. J. Otto.
Straka, A. (1920). Turistický sprievodca po východnom Slovensku. Tatranský spolok turistický.
Václavík, R. (1930). Východoslovenská turistika a její potřeby. Časopis Turistů, XLII(7–8), 198–201.
Pomenovanie nových ciest. (1938). Krásy Slovenska, XVII(4), 94.
Okolí Vysokých Tater. (1938). [Map]. Vojenský zeměpisný ústav.
Spišská Nová Ves-Dobšiná-Záp. část Slov. krušnohoří (2nd ed.). (1937). [Map]. Vojenský zeměpisný ústav, Klub československých turistů.
