Pôvodná Štefánikova cesta neprechádzala Slovenskom, ale išlo o – v dnešnej reči – projekt slovensko-moravského priateľstva. V roku 1921 „Výbor pro označkování turistických cest na Moravském Slovácku“ plánoval vyznačkovať trasu od pomníka generála M. R. Štefánika cez Javorinu, Lopeník, Vlársky priesmyk, Vršatec, Makytu a Javorníky na Radhošť. V tom čase neexistovalo turistické značenie na Javorinu, symbolickú horu česko-slovenskej vzájomnosti, Lopeník, ani na Javorník a určite do mnohých iných častí tejto plánovanej trasy. Návrhu zriadiť hrebeňovku Bielymi Karpatmi sa v roku 1922 chopila Považská župa1 KČST.
Názov Štefánikova cesta sa pre trasu z Bradla na Radhošť po prvý raz objavil na začiatku roku 1923. Vzápätí sa spolu s moravskými odbormi KČST určilo presné trasovanie: Bradlo – Myjava – Javorina – Stráňanské Huty (Květná) – Lopeník – Starý Hrozenkov – hranice po hrebeni – Velký Čaganov – Sv. Štěpán – Vlársky priesmyk – Sv. Sidónia – Vršatské Podhradie – Chmeľová – Červený Kameň – Lednica – Zubák – Lúky v Lysskom priesmyku – Čertov – Javorník – Velké Karlovice – Radhošť. Značkárske práce boli rozdelené medzi jednotlivé odbory KČST a značkovať sa malo začať ihneď ako to počasie dovolí.
Časť medzi Vlárskym priesmykom a Vršatcom bola vyznačkovaná červenými značkami už skôr, a to „uhorskou spoločnosťou“, avšak podľa turistického sprievodcu vydaného v roku 1920 boli vtedy badateľné len zvyšky značiek. Už vtedy bola odporúčaná turistika až po Červený Kameň. O dva roky neskôr už musel byť tento úsek vyznačený dobre, keďže sa dohadovalo vyznačenie jeho pokračovania. Nová magistrála prevzala aj tento vyznačkovaný úsek.
Čo sa napokon z trasy navrhovanej v roku 1923 podarilo zrealizovať, nie je známe. Je však pravdepodobné, že niektoré úseky boli napokon zrealizované inak než bolo uvedené, keďže v nasledujúcich rokoch sa už táto trasa neuvádza.
V roku 1924 sa vo Vestníku KČST objavuje informácia o hlavných značkovaných trasách, ktoré budú v danom roku na Slovensku zrealizované. Je medzi nimi aj predĺžená „Cesta Štefánikova“ (červená značka), ktorá už mala začínať na Devíne podobne ako dnes Cesta hrdinov SNP a na predchádzajúcu verziu Štefánikovej cesty sa mala pripojiť na Bradle. Z vybraných miest malo byť možné pokračovať ďalšími diaľkovými trasami, ktoré sa taktiež mali v roku 1924 vyznačiť: Od Holubyho chaty na Veľkej Javorine cestou Jiráskovho Bratstva, ktorá tu mala svoj začiatok, z Vršatca Stredoslovenskou cestou, ktorá tu začínala, alebo cestou Ľudevíta Štúra, a napokon z Trojačky Hrebeňovou cestou. Hrebeňová cesta mala viesť súbežne so Štefánikovou cestou od Devína až po Trojačku. Následne mala pokračovať cez Kysuce, Oravu a Liptov na Štrbské Pleso.
Predĺžená trasa Štefánikovej cesty, ktorá mala byť zrealizovaná v roku 1924
Devín – Devínska Kobyla (výhľad) – Bratislava (okolo Murmanskej výšiny s výhľadom na mesto aj hrad) – Kamzík – Červený kríž – Volhovisko – Pezinská Baba – Čmeľok – Čertov kopec – Modranská Baba – Biela skala – sklárne (Sklená Huta) – Klokoč – Biskardský lovecký zámoček (Mon Repos) – zrúcanina Ostrý Kameň – Záruby – Smolenice – železničná stanica Nádaš-Smolenice (dnes stanica Smolenice) – po ceste okolo zámku v Trstíne – pozdĺž železničnej dráhy – Raková – za druhou horárňou vpravo do doliny k Mihalinovej – sedlo (spomína sa obzvlášť pekný výhľad z kóty 470) – nadol, cez potok – nahor na Záblavy (kríž) – Dobrá Voda (prameň pri kostole, cintorín s hrobom Jána Hollého a svojráznymi pomníkmi) – Dobrovodský hrad – Dolina – Horniaková (Dlhé rovne) – Brezová pod Bradlom – cez mesto a po upravenej ceste na vrchol Bradla (hrob generála M. R. Štefánika a výhľad na Košariská) – kopanice – Myjava – Kamenné Vráta – Malá Javorina – Veľká Javorina – sklárne – Lopeník – Kykula – kopanice – Horná Súča – Vlársky priesmyk – sklárne sv. Sidónie – Vršatec – Lednica – Záriečie – Čertov – Stolečný vrch* – Malý Javorník* – Veľký Javorník* – Lemešná – Makovské sedlo* – Beskydok – Trojačka / Bumbálka* – Třeštík* – Vysoká* – Kotlová* – Soláň* – Tanečnice* – Rožnov* – Radhošť – Pustevně* (lokality označené * boli uvedené na schéme turistických trás z roku 1926 a potvrdil ich aj turistický sprievodca z nasledujúceho roku)
Prejdenie tejto dlhej trasy sa odporúčalo iba vytrvalým turistom. Odmenou boli nádherné lesy a panoramatické hrebene v turistom doposiaľ neznámom kraji.
V roku 1927 sa v turistickom sprievodcovi po Valašsku spomína Valašská turistická stezka a Štefánikova cesta stále s trasou na moravsko-slovenskom pomedzí: „Štefánikova cesta, starší z nich, vede od Bratislavy přes Bradlo, kde je Štefánik pochován, přes Javořinu, podle Vršatce, Chmelové a Lednického hradu a vystoupí přes Lazy a malou osadu Čertov na Stolečný vrch v Javornících, kde počíná její valašská část.“. Autor dodáva, že chodník je v severnej polovici od Vlárskeho priesmyku po Radhošť celý vyznačkovaný. Valašská turistická stezka mala čiastočný súbeh so Štefánikovou cestou a viedla tiež partiami, ktoré mali byť od roku 1924 súčasťou Hrebeňovej cesty. Tá sa však medzi turistickými trasami už neuvádza a pravdepodobne sa tento názov neujal.
Napriek týmto záznamom v literatúre nevieme, či bola Štefánikova cesta celá vyznačená. Problematické sú tie úseky, ktoré sa nenachádzajú na žiadnych mapách, a to ani na mape vydanej v roku 1928, teda len 4 – 5 rokov po plánovanom vyznačení trasy. Spomínaná mapa obsahuje celé územie od Brezovej pod Bradlom až po Javorníky, kde mala Štefánikova cesta existovať. Na mape však chýba z plánovaných úsekov prepojenie Veľkej Javoriny s Vlárskym priesmykom, pričom nasledujúci úsek po Vršatec je značený modro a nie červeno.
Skúsme sa vrátiť v čase a pozrieť sa na to, kadiaľ prvá Štefánikova cesta viedla alebo aspoň mala viesť podľa plánov z rokov 1923 a 1924.
Devín – Veľká Javorina
Popis úseku z Devína po Veľkú Javorinu vynecháme, pretože ten sa stal súčasťou druhej Štefánikovej cesty už po jej spojení so Stredoslovenskou cestou. Z veľkej časti ho dnes kopíruje Cesta hrdinov SNP, no nájdu sa aj dlhšie úseky, ktoré pôvodne viedli inak. Všetky zmeny sú opísané pri v častiach tohto webu venovaných Ceste hrdinov SNP. Nie pri všetkých častiach prvej Štefánikovej cesty sa však podarilo preukázať, že boli aj vyznačené ešte pred vznikom celoslovenskej magistrály s rovnakým názvom. Trasa nad Myjavou cez Kamenné Vráta zrejme ani nikdy neexistovala, keďže už v roku 1928 sa chodilo podobne ako dnes cez Jurášovu lúku.
Veľká Javorina – Lopeník – Mikulčin vrch
Trasa z Veľkej Javoriny po Lopeník a ďalej smerom na Starý Hrozenkov resp. Hornú Súču sa síce uvádza v oboch plánoch na vyznačenie Štefánikovej cesty, nikde však nie je potvrdené jej vyznačenie v podobách, ako sa pôvodne navrhovalo. Nech už jej vedenie bolo akékoľvek, s najväčšou pravdepodobnosťou musela prechádzať cez Květnú a Lopeník a následne Mikulčin vrch.
Mapa z roku 1928 už uvádza trasovanie viac-menej po súčasnej trase cez Moravu, teda severnejšie ako bol plán. Ak by trasa viedla tak, ako je uvádzané v rokoch 1923 – 1924, išla by buď po hranici Moravy a Slovenska (prevýšenie spolu 2600 m) alebo po dnešnej zelenej turistickej trase cez Mikulčin vrch (prevýšenie spolu 2200 m). Oproti tomu súčasná trasa cez Moravu má celkové prevýšenie 1450 metrov. Práve menšie straty výšky mohli byť dôvodom, prečo už v roku 1928 viedla červená trasa preukázateľne podobne ako dnes. Medzi ďalšie faktory môže patriť to, že sa vďaka novému trasovaniu označil aj výstup z moravskej strany, ktorý viedol od Kamennej búdy. Napokon, ak by trasa predsa len viedla po hranici, nemusela byť vôbec značená, keďže hranica bola v tejto oblasti označená dobre už tým, že po nej viedol hraničný val, prípadne plytká priekopa.
Presné trasovanie je neznáme, no aj dnes si môžeme pospájať body trasy ako boli navrhované v rokoch 1923 – 1924. Začať je potrebné pri vrchole Veľkej Javoriny v miestach, kde stojí vysielač, ktorý tam ale v danom čase nebol. Rovnako vtedy nejestvovala ani Holubyho chata, takže nemalo zmysel schádzať k miestam, kde sa dnes nachádza, ale dalo sa klesať priamo po hrebeni, ktorým viedla hranica. Miesto hranice bolo holé, zatiaľ čo dnes už zarastá krovím a stromami. Po klesnutí na okraj lesa sa už pokračuje súčasnou zelenou trasou 4545, ktorá najskôr kopíruje hranicu a potom sa odkláňa strmo do Květnej ku sklárňam. Celý čas sa ide lesom.
Z Květnej zelená pokračuje lúkami a redšími lesmi cez Novú horu na Staré díly a odtiaľ strmo a kľukato na štátnu hranicu. Na hranici začína najkrajší úsek popri hraničnom vale, na ktorom je aj vrchol Veľkého Lopeníka s rozhľadňou. Z Malého Lopeníka sa hranica aj s valom odkláňa priamočiaro „podľa pravítka“ na východ a je veľmi nepravdepodobné, že by jej vedenie bolo zamýšľané tadiaľto, keďže ide o strmé klesania a stúpania mimo hrebeňa.
Dnešná zelená trasa pokračuje až ku chate na Mikulčinom vrch, kde kedysi bolo rázcestie turistických značiek.
Mikulčin vrch – Vlársky priesmyk
Predchádzajúci úsek sme sa snažili zrekonštruovať použitím existujúcich turistických značiek, to však na tomto úseku možné nebude. Pôvodný plán z roku 1923 bez bližších podrobností uvádzal smerovanie Lopeník – Starý Hrozenkov – hranice po hrebeni – Velký Čaganov – Sv. Štěpán – Vlársky priesmyk. Ani v roku 1928 sa však v turistickej mape nenachádza žiadna turistická trasa, ktorá by viedla z Lopeníka do Vlárskeho priesmyku. Pravdepodobnú trasu sa preto pokúsime zrekonštruovať podľa neskorších turistických trás a tiež podľa špeciálnych vojenských máp z čias kreovania Štefánikovej cesty, ktoré zobrazovali aj lesné cesty.
1 km od Mikulčinho vrchu odbočovala smerom na Vápenicu žltá trasa (dnes už zrušená), ktorá ďalej pokračovala cez Starý Hrozenkov a popri kameňolome nad ním do Žitkovej. Z kopaničiarskej Žítkovej aj dnes vedie modrá trasa do údolia pod štátnu hranicu a z neho žltá trasa na hranicu (Na Koncích). Ďalej sa dá pokračovať už priamo po zalesnenom hrebeni po červenej trase cez Čerešienky a Javorník na Chladný vrch. Odtiaľ viedli červené značky (dnes zrušené) na Jurů vrch, ktorý je vrcholom hrebeňa Čakanov. Z vrcholu sa dalo strmo zostúpiť do Sv. Štěpána (neznačené) a odtiaľ po ceste do Vlárskeho priesmyku (bývalá červená trasa).
Plán z roku 1924 už hovoril o trasovaní Kykula – kopanice – Horná Súča – Vlársky priesmyk. Z Kykule by sa tak pokračovalo po hrebeni, ktorým vedie aj Cesta hrdinov SNP. Z Machnáča sa dá do Hornej Súče dostať najskôr po zelenej trase (existovala už v roku 1928) a z doliny Drietomice neznačenými cestami cez kopanice. Z Hornej Súče je možné pokračovať na bočný hrebeň, ktorý sa postupne stáča ku hlavnému hrebeňu v oblasti Čerešienok. Cesta z Hornej Súče je takmer priama, vedie lesnými cestami a okrem úvodného a záverečného výstupu je nenáročná. Ďalej sa už z Čerešienok pokračovalo rovnako ako v pôvodnom pláne z roku 1923. Návrh z roku 1924 už ale nespomína prechod cez obec Sv. Štěpán, takže je možné, že sa z Čakanova schádzalo do Vlárskeho priesmyku priamejšie, a to po slovenskej strane cez osadu Rybníky. Takto bola od konca 1970. rokov vedená novozriadená červená trasa, no toto trasovanie je dnes už zrušené. Pravdepodobnejšie však je, že sa Sv. Štěpán jednoducho „nezmestil“ do opisu trasy.
Oba varianty trasy v tomto úseku v sebe striedajú putovanie po hrebeni s výhľadmi, strmé zostupy a výstupy a prechádzku kopaničiarskym krajom. Východne od Žítkovej resp. Hornej Súče je to už pochodovanie hustými lesmi bez výhľadov, čo je možno aj dôvodom, prečo bola táto časť opätovne (alebo prvý raz) vyznačená až v 1970. rokoch.
Vlársky priesmyk – Vršatec
Po predošlých neistých úsekoch sa konečne dostávame na pevnú pôdu, a to doslova. Úsek z Vlárskeho priesmyku je asfaltový a aj v časoch, kedy tu vzniklo turistické značenie, bola cesta dobrá. Viedla totiž do sklární sv. Sidónie, ktoré ležali v údolí na uhorsko-rakúskej hranici. Sklárne boli v Uhorsku, väčšina domov pre roboníkov v rakúskej časti monarchie, hranica prechádzala cestou alebo potokom. Červená trasa na Vršatec tadiaľto viedla ešte pred zriadením Štefánikovej cesty. V roku 1928 už ale bola na mapách značená ako modrá, čo vydržalo najmenej do roku 1974. Najneskôr v roku 1977 sa sem opäť vrátila červená farba po celkovej reorganizácii turistických trás v okolí Vršatca. To však už dávno nebol príbeh Štefánikovej cesty. Jej koniec len o málo prežili sklárne, ktoré boli zbúrané na prelome rokov 1937 – 1938. Ani tým sa však príbeh tohto územia nekončí, ďalšia kapitola nastala pri delení Československa. Územie totiž vtedy patrilo do katastra slovenskej obce Horné Srnie, no nakoniec pripadlo Česku výmenou za osadu U Sabotů (dnes Šance) pri Vrbovciach.
Osadou Sidonie dnes prechádza červená trasa (najskôr bez čísla v pôsobnosti Klubu českých turistů, potom trasa Klubu slovenských turistov číslo 0881), ktorá za koncom osady prechádza na lesnú cestu a neskôr strmý chodník, lesné a lúčne cesty až ku kaplnke Brezová.
Pri kaplnke Brezová sa dnes červená 0881 odkláňa smerom na Moravu, my však pokračujeme po modrej 2692 na Vršatec. Najmenej do roku 1974 sa práve tu pripájala pôvodná verzia červenej trasy 0881, ktorá vtedy prichádzala od Luhačovíc a spolu s modrou pokračovali pod Vršatský hrad. Práve preto aj na ďalšom úseku badať zvyšky po červených značkách.
Vršatec hral v začiatkoch diaľkových turistických trás na Slovensku významnú úlohu. Prechádzala ním Štefánikova cesta a začínala tu Stredoslovenská cesta. Obe položili základ pre súčasnú Cestu hrdinov SNP. Vršatcom prechádzali aj ďalšie diaľkové trasy, minimálne na papieri. Kde presne bol styčný bod týchto trás, nevedno, núka sa však miesto súčasného rázcestia Chata Vršatec.
Trasa z Vlárskeho priesmyku na Vršatec ponúka možnosti dozvedieť sa o histórii sklární sv. Sidónie, pozrieť si staré domčeky sklárov a pece na chlieb, prejsť sa rozľahlými lúkami a nakoniec prichádza vyvrcholenie v podobe výhľadu na hrad Vršatec.
Vršatec – Červený Kameň
Od Vršatca až po koniec pôvodnej Štefánikovej cesty nie je potrebné hľadať, cez ktoré hlavné body trasa viedla, keďže ju dobre zobrazujú dostupné mapy. Napriek tomu však visia otázniky nad presným smerovaním Štefánikovej cesty, a to až po Lednicu.
Z rázcestia pod Vršatským hradom sa prudko odbočuje smerom na Chmeľovú. Je to jedna z dvoch paralelných turistických trás popri Vršatských bradlách. Už v roku 1928 viedla modrá trasa na juhovýchodnej trase skál a červená (pôvodná Štefánikova cesta) na severozápadnej strane. Zatiaľ čo modrá trasa sa rokmi nemenila, červená zanikla po roku 1974 a obnovená bola už ako žlto značená pred rokom 1981. Z vrcholu Chmeľovej je výborný výhľad na západ aj juh vrátane hradu Vršatec.
Ďalšie pokračovanie žltej trasy je lemované pozostatkami po červených značkách. Tie však miznú na lúkach nad Červeným Kameňom. Aj keď novodobá červená trasa viedla rovnako ako žltá, nie je vylúčené, že Štefánikova cesta viedla na Červený Kameň inak (severnejšie, ako ju zobrazuje mapa z roku 1928). My však pokračujeme sledovaním súčasných značiek a užívame si výhľad na mohutné skaly na oboch stranách Červenokamenskej doliny. Aj tento úsek patrí medzi tie, ktoré ponúkajú pekné výhľady, preto nečudo, že práve na Červenom Kameni najmenej do roku 1974 končila červená trasa 0881 z Luhačovíc.
Červený Kameň – Lednica
Aj tento úsek mal viesť paralelne s modrou trasou a vyúsťovať do Lednice severne od hradu na rozdiel od modrej, ktorá prichádza z juhu. Južná trasa pri jej preverovaní v roku 2024 mala len modré značky (niektoré veľmi staré), severná trasa nemala žiadne značky. Potrenciálnych severných trás je však viacero, no ani na žiadnych kameňoch, na ktorých inak prežijú staré značky celú večnosť, sa žiadne pozostatky po značkách nenašli. Na našej trase tak uvádzame jednu z možností, ako by sa dalo dostať do Lednice zo severnej časti Červeného Kameňa.
Severná trasa vedie najskôr popod mohutné skaly, potom lúkami, lesmi a opäť lúkami do Lednice. Či už severná alebo južná (modrá) trasa, ponúkajú pekné výhľady, a to na jej začiatku na Červený Kameň a Vršatské bradlá, aj na jej konci na zrúcaninu Lednického hradu. Mimochodom, hrad stojí za návštevu. Z jeho hornej časti je panoramatický výhľad na celé okolie.
Lednica – Záriečie
Z Lednice sa do Záriečia takmer určite pokračovalo po dnešnej zelenej trase. Od tohto miesta už mapa z roku 1928 neobsahuje alternatívne trasy, ale len jedinú, červenú. Aj keď ani v tomto prípade nevedno, či bola červená vyznačená aj inde než na mape. Dnes ide o málo navštevovanú značenú trasu a v roku 2024 boli mnohé jej zelenou farbou vyznačkované časti nepriechodné. Išlo prevažne o bývalé cesty a úvozy, ktoré zarástli krovím a dnes sa miesto nich využívajú priľahlé lúky. Ani tu sa však nezachovali žiadne červené značky, zato starých zelených je tu neúrekom.
Nad Lednicou sa stúpa lúkami a sadmi a domnievame sa, že Štefánikova cesta viedla juhovýchodne okolo Lednických skaliek, keďže severne, kadiaľ sa chodí dnes, v tom čase neexistovala cesta. Ďalej sa striedajú lúčne a lesné úseky, z ktorých niektoré v časoch Štefánikovej cesty boli tiež lúčne. Na Kamennej hore sa na strome nachádzajú hrdzavé smerovníky atypického tvaru, ktoré mali bielu farbu a červené hroty. Tvarovo sa však nepodobajú na žiadne z oficiálnych značení. Do obce Zubák sa schádza cez slivkový sad, čo sa opakuje aj pri schádzaní do Červeného Kameňa a neskôr do Záriečia. V časoch Štefánikovej cesty by sme tu popri sadoch našli aj rozdrobené polia. Dnes dominujú lúky.
V Zubáku zaujme starý dom s kamennými základmi a stenami z nepálených tehál, ktorý tu určite stál aj v časoch Štefánikovej cesty. Na kameňoch tróni zelená značka, no ani tu sa nepodarilo nájsť jej červenú predchodkyňu. Opäť nasleduje výstup po lúkach ku krížu, priamo pod krížom po inej trase než sa chodí dnes. Mimochodom, krížov a náboženských obrázkov na stromoch sa od Vlárskeho priesmyku po Záriečie nachádza veľmi veľa. Potom trasa vedie hrebeňom po okraji borovicového lesa, aby opäť zišla lesom, lúkami a sadmi do Záriečia.
Záriečie – Stolečný vrch
14 km dlhý úsek po Čertov viedol po pôvodných cestách v údolí Bielej vody. Dnes tu značenie nie je, začína až od Lazov pod Makytou v podobe zelenej trasy 5586. Od súčasných hlavných ciest sa pôvodná trasa viackrát odchýlila ako napríklad v Záriečí, kde sa nachádza busta M. R. Štefánika.
Od Čertova sa vystupuje na hrebeň a cestou už badať zmeny v zelenej trase. Najskôr v poslednej osade na slovenskej strane (Lamžovec), potom asi v troch štvrtinách stúpania a k zmene trasovania pravdepodobne došlo aj pod hrebeňom, kde pôvodne boli pasienky a dnes je tu už les. Vo všetkých prípadoch však išlo len o menšie posuny trasy.
Na hrebeň sa trasa napája pri chate Portáš, ktorá si dodnes drží ráz horskej chaty postavenej v roku 1932. O chate sa pri dobovom popise trasy nič nehovorí práve preto, že bola dokončená o 8 – 9 rokov neskôr ako bola vytýčená Štefánikova cesta a 4 roky potom ako túto trasu Štefánikova cesta opustila. Ako najbližší orientačný bod je uvádzaný Stolečný vrch, ktorý sa nachádza nad chatou. Tu sa začína valašská časť celej trasy.
Po hrebeni aj dnes vedie červená turistická trasa 0842, ktorá takmer stále vedie po štátnej hranicu Česka a Slovenska. Zaujímavosťou je, že zatiaľ čo v časoch červenej Štefánikovej cesty prichádzala zo západu po hrebeni zelená trasa, dnes zelená prichádza v trase bývalej Štefánikovej cesty od Čertova a červená po hrebeni.
Stolečný vrch – Sedlo pod Stratencom
Dnes už nevedno, či pôvodná Štefánikova cesta ďalej úplne kopírovala štátnu hranicu alebo viedla ako súčasné turistické značenie, ktoré sa občas od hranice odchýli.
Od Malého Javorníka cez Veľký Javorník až po Sedlo pod Lemešnou štátna hranica klesá pod hrebeň na moravskú stranu. Hranicu ako keby niekto nelogicky nakreslil pravítkom. Ide o riešenie stáročia trvajúceho sporu medzi uhorskou a rakúskou časťou monarchie, ktorý v roku 1734 vyústil do ustálenia hraničnej čiary v súčasnej podobe. Z tohto dôvodu aj keď trasa stále vedie po hrebeni Javorníkov, nejde už po hranici Česka a Slovenska. Takto hranica prebiehala aj za čias fungovania Štefánikovej cesty.
Napriek tomu je pozdĺž turistickej trasy možné nájsť množstvo hraničných kameňov. Na slovenskej strane kameňov je zreteľné písmeno S, na českej strane bolo odstránené písmeno D. Ide o pozostatok hranice platnej po vzniku Slovenského štátu a následne Protektorátu Čechy a Morava až do konca 2. sv. vojny. To však už bolo dávno po presmerovaní Štefánikovej cesty do Košíc.
Sedlo pod Stratencom – Soláň
Tento úsek sa uvádza rôzne pri pláne v roku 1923 a 1924. Podľa pôvodného plánu mala trasa viesť cez Velké Karlovice. Táto trasa je približne dvakrát kratšia ako cesta navrhovaná o rok neskôr (cca 13 km oproti 30 km). Presné trasovanie však nie je známe, rovnako ako to, kde sa nachádzal začiatok klesania z hrebeňa do Velkých Karlovíc. Ako posledný bod na hrebeni sa totiž uvádza Javorník, čo môže byť Malý Javorník (uvádzaný aj ako Javorník), Prostredný Javorník (Stratenec) aj Veľký Javorník (Stodolisko, uvádzaný tiež aj ako Javorník) a schádzať sa dalo z hrebeňa na viacerých miestach.
Už po doslúžení pôvodnej Štefánikovej cesty mapa z roku 1932 uvádza medzi hrebeňom a Velkými Karlovicami hneď niekoľko rôznych turistických trás: zelenú zo Stratenca, ktorej medzi Příschlopom a Velkými Karlovicami sekundovala paralelná žltá trasa cez Pluskovec. Ďalej to bola zelená trasa zo Sedla Gežov pod Veľkým Javorníkom cez Malé Karlovice a Miloňovky a napokon sa za Veľkým Javorníkom dalo dostať do Velkých Karlovíc modrou trasou cez Kasárne, Podťatý a Miloňovky.
Z uvedených možností sa javí ako najpravdepodobnejšia prvá: zelená trasa zo Stratenca, od Příschlopu do Pluskovca dnes žltá a z Velkých Karlovíc opäť ako zelená na Soláň. Takáto trasa, celá značená zeleno, existovala už v roku 1927.
Nech už mala byť trasa akákoľvek, znamenala by klesnutie do údolia Vsetínskej Bečvy a opäť stúpanie na Soláň. Na mape nižšie uvádzame porovnanie pravdepodobnej prvej trasy a jej finálnej verzie.
- 1: 13.5 km
- 2: 30.1 km
Novší návrh trasy viedol cez Lemešnú, Makovské sedlo, Beskydok, Trojačku, Třeštík, Vysokú a Kotlovú. Cez tieto body dodnes vedie červená turistická trasa s výnimkou úseku U tabulí (Makovské sedlo) – Trojačka, kde bola pôvodná červená trasa zmenená na žltú.
V sedle U tabulí sa nachádza pamätník Slovenského národného povstania, keďže tu 25. septembra 1944 došlo k stretu brigády Jána Žižku a fašistov. Symbolicky sa tak na trase predchodkyne Cesty hrdinov SNP taktiež vyskytuje spomienka na SNP.
Aj tu platí, že trasa najskôr viedla pre netradičnú hraničnú čiaru najskôr len po slovenskej strane a až neskôr po hranici. Trasa viedla podobne ako dnes, avšak za Lemešnou pokračovala po hrebeni cez Kysučné, odkiaľ boli pekné výhľady. Zalesnené vrcholy Oselná a Dupačka boli obchádzané podobne ako dnes, aj keď mapy ukazovali opak. Napriek tomu sa ani tejto trase nevyhli menšie zmeny. Zostup z Trojačky viedol po hrebeni na rozdiel od dnešného trasovaniu k prameňu. Pravdepodobne sa tiež chodilo priamejšie pri zostupe na Třeštík. Z Trojačky zrejme veľa turistov odbočilo na Bumbálku, kde sa stretávali štyri turistické trasy a len 20 minút chôdze odtiaľ sa nachádzala Masarykova chata postavená v rokoch 1923 – 1924 (zhorela v roku 1952). Z Bumbálky sa dalo dostať na Třeštík priamo po ceste a nebolo potrebné vracať sa na hrebeň (takto uvádza trasovanie červenej trasy mapa z roku 1932).
Úsek od Makovského sedla po Vysokú je najnáročnejším na valašskej časti trasy, obsahuje viacero strmých stúpaní aj klesaní. Pôvodná Štefánikova cesta obchádzala zalesnený vrchol Vysokej, ktorá je najvyšším vrchom Vsackých Beskýd. Dnes červená trasa vedie priamo cez vrchol so strmým výstupom aj zostupom. Za Vysokou už nasleduje príjemná hrebeňovka striedavo cez lesy, polia a lúky.
Soláň – Radhošť – Pustevny
Od hostinca Čarták po Tanečnicu sa naďalej chodí po červenej trase. Na Tanečnici poskytovala vojenská rozhľadňa výborné výhľady. Ďalej však červená pokračuje dlhšou trasou, ktorej body sa ale neuvádzajú v pôvodných návrhoch Štefánikovej cesty. Ešte v roku 1927 viedla Štefánikova cesta približne po dnešnej modrej trase (k presmerovaniu červenej trasy muselo prísť niekedy do roku 1932, kedy už mapa zobrazuje približne aktuálnu trasu).
Najväčšou odlišnosťou od dnešnej modrej trasy bol výstup na Mísnú (Herálky), odkiaľ bol v tom čase tiež jeden z najlepších výhľadov. V roku 2025 bolo od Tanečnice po Herálky vidieť množstvo holorubov, takže výhľady na okolitú krajinu sa opäť otvorili.
Od Hážovických dielov sa opäť pokračovalo po červenej trase do Rožnova.
V Rožnove trasa viedla celým parkom pri Bečve, dnes je zhruba v polovici presmerovaná popri vstupe do skanzenu. Skanzen vznikol v roku 1925 práve počas krátkej existencie tejto podoby Štefánikovej cesty. Postupne sa rozširoval a práve jedna jeho časť, Janíkova stodola dnes stojí v mieste pôvodnej červenej trasy. Tento objekt je však ľahko obíditeľný aj v rámci parku.
Po prekonaní Bečvy je možné nájsť starý turistický smerovník vytesaný do kameňa. Hlási, že Radhosť je vzdialený 2 ½ hodiny.
Pokračovalo sa po pôvodných cestách, ktoré meandrovali okolo aktuálnej napriamenej cesty 35. Pokračovalo sa až k píle pri Bečve a až pri nej sa začínalo stúpanie cez brezové háje. Dnes turistická trasa vedie pokojnejšou bočnou ulicou okolo 300 metrov severozápadnejšie.
Následne sa už pokračuje dlhým, no prijateľným stúpaním. 1 hodinu od Rožnova sa nachádzala malá reštaurácia Maléřky, od ktorej sa ďalej stúpalo po úbočí Čiernej hory. Od studničky už po hrebeni až na Radhošť, kde sa nachádzajú kaplnka, chaty, vysielač a reštraurácia.
Na Radhošti dnes červená trasa končí, Štefánikova cesta však s rovnakou farbou pokračovala po hrebeni ďalej. Dnes je v tejto línii vedená modrá trasa. Záverečný úsek pripomína turistickú diaľnicu. Je nenáročný a ponúka výhľady na obe strany hrebeňa. Po ceste je možné naraziť na monument Radegasta.
Potom už nasleduje len zostup popri altánku na Pustevne. Pôvodne tu žili pustovníci a od 1890. rokov tu bolo postavených viacero drevených stavieb, vrátane útulne Pustevňa a zdobených drevených stavieb podľa návrhu Dušana Jurkoviča. O turistiku v tejto oblasti sa starala Pohorská jednota Radhošť, prvá turistická organizácia na území Česka. Patrí jej prvenstvo aj vo vyznačovaní turistických trás, ktoré tu vznikli ešte pred založením Klubu českých turistů.
Na tomto krásnom mieste celkom logicky končila prvá Štefánikova cesta. Už vtedy tu stála turistická infraštruktúra a turistika tu mala tradíciu. Aj dnes je toto miesto plné turistov, ktorí odtiaľto vyrážajú na kratšie či dlhšie túry. Pravda, už nie na Štefánikovu cestu…
Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.
◄ Štefánikova cesta + Stredoslovenská cesta = celoslovenská magistrála
Stredoslovenská cesta: prvá magistrála po Slovensku ►
Bibliografia
- Župy boli združeniami viacerých odborov KČST a ich cieľom bola koordinácia jednotlivých aktivít vrátane značenia ↩︎