Štefánikova cesta + Stredoslovenská cesta = celoslovenská magistrála

Esenpéčka pri svojom vzniku prevzala prevažnú časť magistrály zvanej Štefánikova cesta. Aj samotná Štefánikova cesta však má svoju históriu, a to nie jednoduchú. Vznikla totiž zlúčením predošlej verzie Štefánikovej cesty a ďalšej turistickej magistrály – Stredoslovenskej cesty. Pokiaľ sa nechcete ponoriť do detailov vzniku týchto ciest, pokojne pokračujte na ďalší článok.

Štefánikova cesta I – po moravsko-slovenskom pomedzí

Pôvodná Štefánikova cesta neprechádzala Slovenskom, ale išlo o – v dnešnej reči – projekt slovensko-moravského priateľstva. V roku 1921 „Výbor pro označkování turistických cest na Moravském Slovácku“ plánoval vyznačkovať trasu od pomníka generála M. R. Štefánika cez Javorinu, Lopeník, Vlársky priesmyk, Vršatec, Makytu a Javorníky na Radhošť. Návrhu zriadiť hrebeňovku Bielymi Karpatmi sa v roku 1922 chopila Považská župa¹ KČST.

Názov Štefánikova cesta sa pre trasu z Bradla na Radhošť po prvý raz objavil na začiatku roku 1923. Vzápätí sa spolu s moravskými odbormi KČST určilo presné trasovanie: Bradlo – Myjava – Javorina – Stráňanské Huty (Květná) – Lopeník – Starý Hrozenkov – hranice po hrebeni – Velký Čaganov – Sv. Štěpán – Vlársky priesmyk – Sv. Sidónia – Vršatské Podhradie – Chmeľová – Červený Kameň – Lednica – Zubák – Lúky v Lysskom priesmyku – Čertov – Javorník – Velké Karlovice – Radhošť. Značkárske práce boli rozdelené medzi jednotlivé odbory KČST a značkovať sa malo začať ihneď ako to počasie dovolí.

Časť medzi Vlárskym priesmykom a Vršatcom bola vyznačkovaná červenými značkami už skôr, a to „uhorskou spoločnosťou“, avšak podľa turistického sprievodcu vydaného v roku 1920 boli vtedy badateľné len zvyšky značiek. Už vtedy bola odporúčaná turistika až po Červený Kameň. O dva roky neskôr už musel byť tento úsek vyznačený dobre, keďže sa dohadovalo vyznačenie jeho pokračovania. Nová magistrála prevzala aj tento vyznačkovaný úsek.

Čo sa napokon z trasy navrhovanej v roku 1923 podarilo zrealizovať, nie je známe. Je však pravdepodobné, že niektoré úseky boli napokon zrealizované inak než bolo uvedené, keďže v nasledujúcich rokoch sa už táto trasa neuvádza.

V roku 1924 sa vo Vestníku KČST objavuje informácia o hlavných značkovaných trasách, ktoré budú v danom roku na Slovensku zrealizované. Je medzi nimi aj predĺžená „Cesta Štefánikova“ (červená značka), ktorá už mala začínať na Devíne podobne ako dnes Cesta hrdinov SNP a na predchádzajúcu verziu Štefánikovej cesty sa mala pripojiť na Bradle. Z vybraných miest malo byť možné pokračovať ďalšími diaľkovými trasami, ktoré sa taktiež mali v roku 1924 vyznačiť: Od Holubyho chaty na Veľkej Javorine cestou Jiráskovho Bratstva, ktorá tu mala svoj začiatok, z Vršatca Stredoslovenskou cestou, ktorá tu začínala, alebo cestou Ľudevíta Štúra a napokon z Trojačky Hrebeňovou cestou. Hrebeňová cesta mala viesť súbežne so Štefánikovou cestou od Devína až po Trojačku. Následne mala pokračovať cez Kysuce, Oravu a Liptov na Štrbské Pleso. Ostatné diaľkové trasy sú predstavené nižšie.

Predĺžená trasa Štefánikovej cesty, ktorá mala byť zrealizovaná v roku 1924

Devín – Devínska Kobyla (výhľad) – Bratislava (okolo Murmanskej výšiny s výhľadom na mesto aj hrad) – Kamzík – Červený kríž – Volhovisko – Pezinská Baba – Čmeľok – Čertov kopec – Modranská Baba – Biela skala – sklárne (Sklená Huta) – Klokoč – Biskardský lovecký zámoček (Mon Repos) – zrúcanina Ostrý Kameň – Záruby – Smolenice – železničná stanica Nádaš-Smolenice (dnes stanica Smolenice) – po ceste okolo zámku v Trstíne – pozdĺž železničnej dráhy – Raková – za druhou horárňou vpravo do doliny k Mihalinovej – sedlo (spomína sa obzvlášť pekný výhľad z kóty 470) – nadol, cez potok – nahor na Záblavy (kríž) – Dobrá Voda (prameň pri kostole, cintorín s hrobom Jána Hollého a svojráznymi pomníkmi) – Dobrovodský hrad – Dolina – Horniaková (Dlhé rovne) – Brezová pod Bradlom – cez mesto a po upravenej ceste na vrchol Bradla (hrob generála M. R. Štefánika a výhľad na Košariská) – kopanice – Myjava – Kamenné Vráta – Malá Javorina – Veľká Javorina – sklárne – Lopeník – Kykula – kopanice – Horná Súča – Vlársky priesmyk – sklárne sv. Sidónie – Vršatec – Lednica – Záriečie – Čertov – Stolečný vrch* – Malý Javorník* – Veľký Javorník* – Lemešná – Makovské sedlo* – Beskydok – Trojačka / Bumbálka* – Třeštík* – Vysoká* – Kotlová* – Soláň* – Tanečnice* – Rožnov* – Radhošť – Pustevně* (lokality označené * boli uvedené na schéme turistických trás z roku 1926 a potvrdil ich aj turistický sprievodca z nasledujúceho roku)

Prejdenie tejto dlhej trasy sa odporúčalo iba vytrvalým turistom. Odmenou boli nádherné lesy a panormatické hrebene v turistom doposiaľ neznámom kraji.

V roku 1927 sa v turistickom sprievodcovi po Valašsku spomína Valašská turistická stezka a Štefánikova cesta stále s trasou na moravsko-slovenskom pomedzí: „Štefánikova cesta, starší z nich, vede od Bratislavy přes Bradlo, kde je Štefánik pochován, přes Javořinu, podle Vršatce, Chmelové a Lednického hradu a vystoupí přes Lazy a malou osadu Čertov na Stolečný vrch v Javornících, kde počíná její valašská část.“. Autor dodáva, že chodník je v severnej polovici od Vlárskeho priesmyku po Radhošť celý vyznačkovaný. Valašská turistická stezka mala čiastočný súbeh so Štefánikovou cestou a viedla tiež partiami, ktoré mali byť od roku 1924 súčasťou Hrebeňovej cesty. Tá sa však medzi turistickými trasami už neuvádza a pravdepodobne sa tento názov neujal.

Napriek týmto záznamom v literatúre nevieme, či bola Štefánikova cesta celá vyznačená. Problematické sú tie úseky, ktoré sa nenachádzajú na žiadnych mapách, a to ani na mape vydanej v roku 1928, teda len 4 – 5 rokov po plánovanom vyznačení trasy. Spomínaná mapa obsahuje celé územie od Brezovej pod Bradlom až po Javorníky, kde mala Štefánikova cesta existovať. Na mape chýba z plánovaných úsekov prepojenie Veľkej Javoriny s Vlárskym priesmykom, pričom aj nasledujúci úsek po Vršatec je značený modro a nie červeno.

Podrobnejšie si môžeme rozobrať úsek Veľká Javorina – Kykula, ktorý mal viesť cez Květnú a Lopeník. Mapa z roku 1928 ho už uvádza viac-menej po súčasnej trase cez Moravu. Ak by trasa viedla tak, ako je uvádzané v rokoch 1923 – 1924, išla by buď po hranici Moravy a Slovenska (prevýšenie spolu 2600 m) alebo po dnešnej zelenej turistickej trase cez Mikulčin vrch (prevýšenie spolu 2200 m). Oproti tomu trasa cez Moravu mala celkové prevýšenie 1450 metrov. Práve menšie straty výšky mohli byť dôvodom, prečo už v roku 1928 viedla červená trasa preukázateľne podobne ako dnes. Medzi ďalšie faktory môže patriť to, že sa vďaka novému trasovaniu označil aj výstup z moravskej strany, ktorý viedol od Kamennej búdy. Napokon, ak by trasa predsa len viedla po hranici, nemusela byť vôbec značená, keďže hranica bola v tejto oblasti označená dobre už tým, že po nej viedol hraničný val, prípadne plytká priekopa.

Stredoslovenská cesta

Popri Štefánikovej ceste sa na začiatku roku 1923 dohodlo značkovanie ďalších „veľkých turistických ciest“ na Slovensku: cesty Bratstva a Stredoslovenskej cesty. K týmto cestám ešte v roku 1923 pribudla Cesta Ľudevíta Štúra a o rok neskôr sa plánovala aj Hrebeňová cesta. Práve Stredoslovenská cesta sa neskôr stala súčasťou novej celoslovenskej magistrály.

Pôvodne mala Stredoslovenská cesta viesť z Luhačovíc cez Trenčín, Súľovské skaly, Kremnicu, Banskú Bystricu, Ďumbier, Kráľovu hoľu a Dobšinú do Spišskej Novej Vsi. Zadané mali byť značkovacie práce, ale ďalší vývoj ukazuje, že sa trasovanie oproti plánom zmenilo.

Pre Stredoslovenskú cestu sa totiž nakoniec využila existujúca a vyznačkovaná trasa Vršatec – Čičmany – Kláštor pod Znievom, ktorá existovala už v roku 1922, vtedy ešte bez názvu.

Úsek Čičmany – Kláštor pod Znievom bol vyznačkovaný v roku 1922 a v roku 1923 sa plánovalo pokračovanie značkovania z Kláštora pod Znievom cez Gaderskú dolinu na Krížnu. Prekážkou vyznačenia tohto úseku už v roku 1922 bolo nevydanie povolenia na značkovanie od Révayovského panstva v Mošovciach, ktoré sa obávalo, že mu turisti zapália lesy. Na konci roka 1923 už bola vyznačená načerveno spojnica cez Turčiansku kotlinu a trasa cez Gaderskú dolinu na Ostredok.

Vo roku 1924 sa uvádza detailnejšia trasa červene značenej Stredoslovenskej cesty. Jej centrálna časť sa už značne podobala na neskoršiu celoslovenskú Štefánikovu cestu.

Trasa Stredoslovenskej cesty v podobe plánovanej v roku 1924

Vršatec – Vršatské Podhradie – Pruské – cez Váh – Ilava – Strážov – Čičmany – pod Čelom odbočuje na serpentínu na Kľak – Kláštor pod Znievom – Blatnica – Gaderská dolina – Krížna – Šturec – Zvolen – Korytnica (kúpele) – nahor na hrebeň Nízkych Tatier cez Prašivú – Veľká Chochuľa – Chabenec – Chopok – Ďumbier – Vyšná Boca – po hrebeňoch – Zadná hoľa – Malá Vápenica – Kráľova hoľa – Telgárt – Pusté Pole – okolo Dobšinskej ľadovej jaskyne – Stratenská dolina – Glac – okolo Kláštoriska – Hrabušické rokliny – Spišská Nová Ves

V roku 1924 dokonca vyšla o slovenských turistických magistrálach 73-stranová publikácia s názvom „Značené hlavní cesty na Slovensku (Štefánikova – Hřebenní – Středoslovenská – Ludevíta Štúra – a spojovací cesty Lipt. hole – Nízké Tatry – Detva)“. Obsah publikácie však nie je známy. Pre zaujímavosť však uvedieme trasu Cesty Ľudevíta Štúra, ktorá spájala Trenčín a Žilinu cez významné miesta vrátane šiestich hradov a bola značená modro-bielymi značkami: Trenčín – Vršatské Podhradie – Lednica – Zliechov – Čičmany – Rajec – Lietava – Žilina. Väčšia časť trasy bola na začiatku roku 1923 vyznačená a predpokladalo sa jej dokončenie do prázdnin. Z trasovania je zrejmé, že viaceré jej úseky boli v súbehu so Štefánikovou cestou a Stredoslovenskou cestou. Na mape z roku 1928 sa už v tejto podobe nenachádza.

Štefánikova cesta II – prvá celoslovenská magistrála

Už krátko po vzniku prvej Štefánikovej cesty sa v roku 1923 jej názov spomína pri informácii o činnosti Podtatranskej župy, cez odbory ktorej však prvá moravsko-slovenská podoba cesty neviedla. Naopak, v informácii chýba Stredoslovenská cesta, ktorá do pôsobnosti župy spadala. Je preto možné, že niektoré odbory KČST si zaužívali pomenovanie Štefánikova cesta aj pre Stredoslovenskú cestu, hoci v tom čase išlo ešte o dve oddelené turistické trasy.

Oficiálnemu zriadeniu celoslovenskej magistrály predchádzalo súbežné fungovanie Štefánikovej cesty a Stredoslovenskej cesty a pokus zaviesť nové ďiaľkové trasy. V roku 1924 bol pre Slovensko vypracovaný jednotný značkovací plán. Podľa neho sa plánovali červenou farbou vyznačiť len dlhé cesty, pričom sa navrhovali tri diaľkové trasy. Zatiaľ čo jedna z nich (Radhošť – Vysoké Tatry) nemá s dnešnou Cestou hrdinov SNP spoločný žiaden úsek, zvyšné dve s Esenpéčkou súvisia.

Prvá z nich, ktorá sa už značne podobá na neskoršiu celoslovenskú Štefánikovu cestu, mala mať trasu Devín – Malé Karpaty – Smolenice – Dobrá Voda – Bradlo – Veľká Javorina – Lopeník – Vršatec – Čičmany – Kľak – Kláštor pod Znievom – Krížna – Chochuľa – Magurka – Ďumbier – Vyšná Boca – Kráľova hoľa – Stratená – Hrabušické rokliny – Spišská Nová Ves – Levoča – Spišské Podhradie – Brezovica – Stará Ľubovňa – hranica s Poľskom. Je zjavné, že malo ísť o spojenie vtedajšej Štefánikovej cesty a Stredoslovenskej cesty a ich predĺženie až k Poľsku, no nakoniec neboli realizované kurzívou vyznačené časti.

Druhá z navrhovaných trás má niektoré spoločné úseky skôr s Cestou hrdinov SNP v jej podobe od roku 1956: Veľká Javorina – Zemianske Podhradie – Trenčín – Inovec – Bánovce nad Bebravou – Rokoš – Bojnice – Handlová – Pustý hrad – Zvolen – Lučenec – Rimavská Sobota – Tisovec – Rožňava – Jasov – Kojšovská hoľa – Košice – Prešov – Šariš – Bardejov – Magura – hranica s Poľskom. Hoci sa so značením navrhovaných ciest začalo už v roku 1924 a ambíciou bolo dokončenie v roku 1925, tieto diaľkové trasy sa nedokončili.

Vývoj turistického značenia v Československu dospel v roku 1927 k potrebe zosúladiť dlhšie trasy, ktoré mali vo viacerých prípadoch na jednotlivých úsekoch rôzne farby, prípadne sa ich farby menili. Oblastné odbory KČST ich značili ako uznali za vhodné a išlo o rýchly živelný vývoj, ktorý nebol veľmi systematický. Červená farba mala byť vyhradená pre dlhé turistické trasy. Štefánikova cesta a Stredoslovenská cesta mohli ísť príkladom, no na iných miestach dnešnej Cesty hrdinov SNP bolo značenie skutočne rozdrobené, napríklad v oblasti Trenčianskych Teplíc alebo medzi Kúpeľmi Štós a Košicami. Pri pláne zaviesť do značenia systém koordinovaný z ústredia KČST sa nespomínajú už existujúce diaľkové magistrály, zato je spomenutý zámer vyznačiť diaľkovú trasu z Košíc na Podkarpatskú Rus. Plán značenia pre Slovensko bol zverený Slovenskej komisii KČST.

V roku 1928 sa pracovalo na reorganizácii celej značkovej siete na Slovensku, aby boli dosiahnuté dlhé spojenia s miestnymi sieťami značiek. Výsledkom bol značkovací plán pre rok 1928, pričom v tomto roku malo byť ukončené vyznačkovanie novej podoby Štefánikovej cesty z Bratislavy do Košíc červenou farbou. Tento zámer ale nepodarilo úplne zrealizovať, pretože niektoré menšie úseky sa nevyznačkovali. Z literatúry vyplýva, že v roku 1928 už väčšina celoslovenskej magistrály existovala, zvyšok čakal na vyznačkovanie.

Na jeseň 1928 bola dokončená chata generála M. R. Štefánika pod Ďumbierom. Chata bola jedným z najvýznamnejších projektov KČST tej doby a tešila sa veľkému záujmu aj vo vtedajšej literatúre. Na otvárací ceremoniál prišlo až 1500 účastníkov, pričom je vhodné podotknúť, že vtedy žiadne približovacie lanovky z Jasnej ani zo Srdiečka na Chopok nejestvovali. Či bolo zámerom presmerovania Štefánikovej cesty to, aby spájala Štefánikovu mohylu na Bradle s chatou nesúcou jeho meno, sa nepodarilo zistiť.

Nová podoba Štefánikovej cesty z pôvodnej trasy prevzala úsek Devín – Veľká Javorina a zo Stredoslovenskej cesty jej väčšinu – od Košeckého Rovného ďalej na východ. V podstate tak došlo k spojeniu Štefánikovej cesty a Stredoslovenskej cesty do jednej dlhej magistrály vedúcej naprieč Slovenskom a s úsekom na Morave. K prepojeniu dovtedajších diaľkových trás však nedošlo na Vršatci, kde sa trasy pôvodne spájali, ale zriadená bola nová súvislá spojnica Machnáčom a Košeckým Rovným.

Úseky novej Štefánikovej cesty prevzaté zo starších diaľkových trás

Úseky prevzaté z pôvodnej Štefánikovej cesty:
↔ Devín – Myjava
↔ Pod Čupcom – Veľká Javorina
↔ Kykula – Machnáč

Úseky prevzaté z pôvodnej Stredoslovenskej cesty:
↔ Košecké Rovné – Čičmany – Kľak – Krížna – Zvolen
↔ Hiadeľské sedlo – Ďumbier
↔ Jánov grúň – Kráľova hoľa
↔ Pusté Pole – Dedinky

Je možné, že prevzatých úsekov bolo viac, pokiaľ boli v pôvodných trasách uvádzané niektoré lokality chybne.
Pôvodná Štefánikova cesta na Radhošť fungovala ďalej, pravdepodobne bez pomenovania. Úsek Rožnov pod Radhoštěm – Radhošť bol v roku 1932 pomenovaný ako Cesta Ing. Veselého.

Ako bola v tom čase značkovaná Štefánikova cesta? Zďaleka nie tak dobre ako dnes. Článok o značení z roku 1929 uvádza nedostatky na strednom Slovensku a medzi nimi aj na tejto diaľkovej trase. Pri výstupe z Telgártu na Kráľovu hoľu bolo hneď za dedinou neúplné značenie a turisti išli nahor dlhšou cestou bez značiek. Pod Dobšinskou ľadovou jaskyňou zase chýbali smerovníky a nebolo tak jasné, ktorá trasa vedie kam.

Zriadenie všetkých spomínaných diaľkových trás je opradené rúškom tajomstva, pretože nie vždy je jasné, kedy presne boli vyznačené a v akej trase. Dnes sme v strednej Európe zvyknutí na veľmi dobré značkovanie v teréne a rovnako kvalitné turistické mapy a ďalšiu turistickú literatúru. Inde vo svete, vrátane niektorých vyspelých krajín, to však nie je štandardom a doposiaľ existujú trasy značené len na mape alebo len v teréne, prípade literatúra, ktorá si volí vlastné trasy. Podobne to bolo aj na Slovensku v začiatkoch celoslovenskej turistickej magistrály.

Kde končila Štefánikova cesta?

Nesúlad informácií v dobovej literatúre ilustrujú dva zdroje z roku 1937. Časopis turistů uvádza Cestu generála M. R. Štefánika, ktorá začína na Devíne a končí v Nízkych Tatrách pri chate na Ďumbieri, nazvanej menom M. R. Štefánika. Turistická mapa okolia Spišskej Novej Vsi vydaná v rovnakom roku však zobrazuje Štefánikovu cestu aj ďalej v Slovenskom raji a údolí Hornádu na jej trase do Košíc. Je pritom možné, že Štefánikova cesta bola skutočne najskôr reálne ukončená pod Ďumbierom a najneskôr v roku 1934 vyznačená ďalej, keďže v tomto roku sa už uvádza trasa Štefánikovej cesty z Devína cez Devínsku Kobylu, Malé Karpaty, Bradlo, Biele Karpaty, Javorinu, Trenčín, Čičmany, Kláštor pod Znievom, Krížnu, Ďumbier, Kráľovu hoľu a Slovenský raj až do Košíc. Je však tiež možné, že bol v časopise úsek Ďumbier – Košice opomenutý.

Je na diskusiu, či sa dá za vytýčenie trasy považovať jej určenie klubom turistov, vyznačenie na mape, spomenutie v turistickom sprievodcovi či vyznačenie v teréne. Faktom však ostáva, že už v roku 1928 bola Štefánikova cesta opísaná do tej miery podrobnosti, že sa dala prejsť, hoci v nepomerne ťažších podmienkach ako dnes. V dostupnej literatúre sa nám však nepodarilo nájsť žiadnu zmienku o tom, či nejaký turista túto trasu aj celú prešiel.

Štefánikova cesta bola výnimočná aj tým, že predstavovala jednotnú trasu naprieč Slovenskom v čase, keď jednotlivé odbory KČST nie vždy spolu spolupracovali, čo sa konštatuje ešte v roku 1935. Zároveň išlo o najdlhšiu trasu na území celého Československa, ktoré vtedy zahrňalo aj Podkarpatskú Rus.

V roku 1935 sa navrhovalo vyznačenie aj druhej celoslovenskej magistrály – „Jubilejnej cesty prezidenta Masaryka“. O rok neskôr bol tento návrh zamietnutý, keďže by muselo dôjsť k úprave viacerých značkárskych plánov.

Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.

---

Bibliografia

1. Župy boli združeniami viacerých odborov KČST a ich cieľom bola koordinácia jednotlivých aktivít vrátane značenia ↩︎