Stredoslovenská cesta: prvá magistrála po Slovensku

Popri Štefánikovej ceste sa na začiatku roku 1923 dohodlo značkovanie ďalších „veľkých turistických ciest“ na Slovensku: cesty Bratstva a Stredoslovenskej cesty. K týmto cestám ešte v roku 1923 pribudla Cesta Ľudevíta Štúra a o rok neskôr sa plánovala aj Hrebeňová cesta. Práve Stredoslovenská cesta sa neskôr stala súčasťou novej celoslovenskej magistrály.

Pôvodne mala Stredoslovenská cesta viesť z Luhačovíc cez Trenčín, Súľovské skaly, Kremnicu, Banskú Bystricu, Ďumbier, Kráľovu hoľu a Dobšinú do Spišskej Novej Vsi. Zadané mali byť značkovacie práce, ale ďalší vývoj ukazuje, že sa trasovanie oproti plánom zmenilo.

Pre Stredoslovenskú cestu sa nakoniec využila existujúca a vyznačkovaná trasa Vršatec – Čičmany – Kláštor pod Znievom, ktorá existovala už v roku 1922, vtedy ešte bez názvu.

Stará červená značka dodnes pripomína Stredoslovenskú cestu na Vršatci

V roku 1924 sa uvádza detailnejšia trasa červene značenej Stredoslovenskej cesty. Jej centrálna časť sa už značne podobala na neskoršiu celoslovenskú Štefánikovu cestu.

Trasa Stredoslovenskej cesty v podobe plánovanej v roku 1924
Vršatec – Vršatské Podhradie – Pruské – cez Váh – Ilava – Strážov – Čičmany – pod Čelom odbočuje na serpentínu na Kľak – Kláštor pod Znievom – Blatnica – Gaderská dolina – Krížna – Šturec – Zvolen – Korytnica (kúpele) – nahor na hrebeň Nízkych Tatier cez Prašivú – Veľká Chochuľa – Chabenec – Chopok – Ďumbier – Vyšná Boca – po hrebeňoch – Zadná hoľa – Malá Vápenica – Kráľova hoľa – Telgárt – Pusté Pole – okolo Dobšinskej ľadovej jaskyne – Stratenská dolina – Glac – okolo Kláštoriska – Hrabušické rokliny – Spišská Nová Ves

Trasovanie Stredoslovenskej cesty medzi Stratenskou dolinou a Spišskou Novou Vsou sa však zrejme nepodarilo zrealizovať podľa plánu (cez Glac a Kláštorisko) a namiesto toho sa využila už existujúca trasa k Novoveskej Hute. V roku 1925 totiž existovala 30 km dlhá červená spojnica medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou a Spišskou Novou Vsou, pričom plánovaná trasa cez Kláštorisko by bola aj dlhšia aj komplikovanejšia.

V roku 1924 dokonca vyšla o slovenských turistických magistrálach 73-stranová publikácia s názvom „Značené hlavní cesty na Slovensku (Štefánikova – Hřebenní – Středoslovenská – Ludevíta Štúra – a spojovací cesty Lipt. hole – Nízké Tatry – Detva)“. Obsah publikácie však nie je známy.

Cesta Ľudevíta Štúra mala byť inou „stredoslovenskou“ cestou
Pre zaujímavosť uvedieme trasu Cesty Ľudevíta Štúra, ktorá spájala Trenčín a Žilinu cez významné miesta vrátane šiestich hradov a bola značená modro-bielymi značkami: Trenčín – Vršatské Podhradie – Lednica – Zliechov – Čičmany – Rajec – Lietava – Žilina. Väčšia časť trasy bola na začiatku roku 1923 vyznačená a predpokladalo sa jej dokončenie do prázdnin. Z trasovania je zrejmé, že viaceré jej úseky boli v súbehu so Štefánikovou cestou a Stredoslovenskou cestou. Na mape z roku 1928 sa už v tejto podobe nenachádza.

V nasledujúcich odsekoch si bližšie priblížime trasovanie magistrály a bližšie tie úseky, ktoré sa nestali súčasťou druhej Štefánikovej cesty a neskôr Cesty hrdinov SNP.

Vršatec – Kláštor pod Znievom

Trasa začínala na majestátnom Vršatci, odkiaľ klesala k Pruskému po ceste. Pôvodná poloha cesty bola pod Vršatským Podhradím iná a približne kilometer viedla lúkami. Z Pruského sa pokračovalo do po ceste Podvažia a odtiaľ po starom moste cez Váh. Z mosta dodnes vidno základy utopené v rieke. Po krátkej návšteve Ilavy sa chodilo po starej ceste oblúkom cez polia smerom na Košecké Podhradie. Z tejto cesty po scelení polí nezostalo nič a jej polohu pripomína len kríž krátko za Ilavou. Po príchode do Podhradskej doliny mohla trasa viesť po ktorejkoľvek strane Podhradského potoka. Dnes sa na severovýchodnej strane potoka nachádza asfaltová cesta a na juhovýchodnej sú k dispozícii lúky, lesné cesty a ich zvyšky. Pod Košeckým hradom už trasa definitívne musela viesť po súčasnej polohe asfaltky.

Od rázcestia do obce Kopec sa už pokračovalo ďalej tak ako je uvedené v opise Cesty hrdinov SNP (prvý úsek po Košecké Rovné bol súčasťou druhej Štefánikovej cesty, ďalej aj Cesty hrdinov SNP). Úsek Čičmany – Kláštor pod Znievom bol vyznačkovaný už v roku 1922.

Stredoslovenská cesta prechádzala aj cez Kľak, ktorý v čase 1. československej republiky ponúkal takéto výhľady

Kláštor pod Znievom – Ostredok

V roku 1923 sa plánovalo pokračovanie značkovania z Kláštora pod Znievom cez Gaderskú dolinu na Krížnu. Prekážkou vyznačenia tohto úseku už v roku 1922 bolo nevydanie povolenia na značkovanie od Révayovského panstva v Mošovciach, ktoré sa obávalo, že mu turisti zapália lesy. Na konci roka 1923 už bola vyznačená načerveno spojnica cez Turčiansku kotlinu a trasa cez Gaderskú dolinu na Ostredok.

Aj tento úsek neskôr kopírovala druhá Štefánikova cesta a po nej Cesta hrdinov SNP, avšak s odlišnosťami na konci Dedošovej doliny.

Ostredok – Nízke Tatry – Pusté Pole

Za Ostredkom sa nachádzajú úseky, pri ktorých sa v literatúre nepodarilo nájsť výslovnú informáciu, že boli aj vyznačené tak ako to bolo plánované v roku 1924. Trasovanie bolo až po kopec Zvolen rovnaké ako v prípade Cesty hrdinov SNP.

Ďalej sa malo pokračovať do kúpeľov Korytnica, nie je však zrejmé, ako. Podľa máp z 1930. rokov viedla do Korytnice turistická trasa z Donovál, a to buď po trase dnešnej cesty (ktorá vtedy ešte nejestvovala) alebo pravdepodobnejšie smerom na dolinu Žarnovky a z nej do Korytnickej doliny. Následne sa prešlo sa okolo historickej vodnej nádrže Starý tajch ku konečnej stanici úzkorozchodnej železnice Ružomberok – Korytnica-kúpele. Do samotných kúpeľov však ešte bolo potrebné prejsť 1,3 km Medokýšnou dolinou. Odtiaľ sa už stúpalo do Hiadeľského sedla po trase dnešnej modrej trasy.

Ďalší priebeh trasy po hrebeňoch Nízkych Tatier bol podobný ako má Cesta hrdinov SNP až po Ďumbier. Odtiaľ sa malo ísť do Vyšnej Boce, čo s najväčšou pravdepodobnosťou znamenalo zísť z Ďumbiera do miest dnešnej Štefánikovej chaty, o ktorej sa v tom čase ešte len uvažovalo, potom vyjsť na Králičku a z nej starými banskými cestami zostúpiť do Vyšnej Boce. Z Vyšnej Boce sa dalo vrátiť na hrebeň výstupom cez Bacúšske sedlo.

Za Bacúšskym sedlom opäť viedla hrebeňovka tak ako dnes smeruje SNPčka, a to až po Kráľovu hoľu. Z nej nasledoval zostup do Telgártu. To je ale v kontraste s opismi trasy už od roku 1926, ktoré uvádzali priamejší zostup na Pusté Pole. Pokiaľ by sa chodilo cez Telgárt, bolo by to cez Kráľovu skalu, keďže súčasná trasa vtedy ešte nejestvovala. Ďalej by sa pokračovalo do sedla Besník po ceste (rovnako ako neskoršie podoby červenej trasy) a z neho opäť po ceste na Pusté Pole.

Pusté Pole – Stratenská dolina – Spišská Nová Ves

Za dôležitou križovatkou ciest Pusté Pole trasa podľa všetkého kopírovala neskoršiu druhú podobu Štefánikovej cesty a dnes sa nachádza už mimo trasy Cesty hrdinov SNP. Ako uvádzame vyššie, hoci plány z roku 1924 uvádzajú trasovanie cez Glac a rokliny Slovenského raja, už v roku 1925 sa spomína červená trasa od jaskyne do Spišskej Novej Vsi v priamejšom vedení, ktoré neskôr mala Štefánikova cesta. Túto zaujímavú trasu, ktorej časť sa dnes nachádza pod hladinou priehrady, opisujeme pri Štefánikovej ceste.

Na tomto mieste sa príbeh Stredoslovenskej cesty končí. Táto druhá slovenská diaľková magistrála (prvá len po slovenskom území) nemala dlhé trvanie, ale poslúžila ako základ predĺženia Štefánikovej cesty, neskoršej Cesty hrdinov SNP.

Informácie boli aktualizované 13.4.2025.

Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.