Na Čermákovej lúke (Čermák), ešte pred začiatkom tohto úseku, sa dostávame od krajiny Huncokárov, alebo – ako sa sami nazývali – Waldleute (lesných ľudí). Išlo o nemecky hovoriacich drevorubačov bývajúcich na samotách v časti Malých Karpát. Práve zo slova drevorubač (Holzhacker) vzniklo skomolené pomenovanie huncokár, hulcokár a hulcogr. Na územie Slovenska sa sťahovali z nemecky hovoriacich oblastí Dolného Rakúska, Štajerska a Sudet ako odborníci na ťažbu dreva. V Malých Karpatoch žili na samotách, väčšinou 2 – 3 rodiny na samote, ktorej súčasťou bolo aj hospodárstvo. Osídlenie zaniklo po roku 1945, keď bola časť Huncokárov odsunutá z Československa.

Súčasná trasa SNPčky prechádza popri bývalých huncokárskych osadách Čermákova lúka, Amon a Mon Repos. V prvých dvoch prípadoch ide o obľúbené lúky, v poslednom o horáreň, o ktorej ešte bude reč v nasledujúcom článku.

  • 1: 12.1 km
  • 2: 12.0 km
  • 3: 8.83 km
  • 4: 11.1 km
  • 5: 11.2 km

Až do polovice 1960. rokov viedla magistrála aj okolo ďalších osád ukrytých hlboko v Karpatoch: Panský dom, Holint, Sklená Huta a Kolovrátok. Dôvodom presmerovania 12-kilometrového úseku trasy bola výstavba zvernice Biela skala v rokoch 1965 – 1966 a Biela skala II v roku 1975.

Uhladená lesná cesta v rámci pôvodnej trasy

V smere od Bratislavy bola zmena trasy po Sedlo Skalka vynútená vytvorením druhej časti zvernice, teda najneskôr v roku 1975. Na tomto úseku sa nachádza Panský dom (takto nazvaných domov je v Malých Karpatoch viac, v tomto prípade ide o dom pod Taricovými skalami) s ruinou huncokárskej usadlosti.

Pozostatky huncokárskej usadlosti Panský dom pod Taricovými skalami

Prvá časť presmerovaného úseku bola opätovne presmerovaná na začiatku 21. storočia, keď sa trasa napriamila a opustila lesnú cestu. Na oboch predchádzajúcich úsekoch existuje pomerne dobre zachované pôvodné značenie.

Po presmerovaní trasy cez Taricové skaly sa najskôr chodilo po lesnej ceste

Druhá časť medzi Sedlom Skalka a Sedlom Uhliská bola presmerovaná do roku 1970. Po výstavbe oplotenej zvernice boli turistické značky medzi Sedlom Skalka a Holintom posunuté niekoľko desiatok metrov za plot. Stratila sa tak možnosť pekných výhľadov na juh z Bielej skaly a úsek sa stal výrazne menej zaujímavým. Pôvodná trasa je dodnes dobre značená pozostatkami značiek. Novšia trasa popri plote, ktorá fungovala len krátko, je dnes súčasťou modrej turistickej trasy 2408.

V niektorých častiach sa pôvodná trasa približuje k plotu zvernice, za ktorým krátko viedla jej náhrada

Z osady Holint, podobne ako aj z väčšiny ostatných huncokárskych osád, vedľa nezostalo. Vidieť je možné lúku a ovocné stromy. Od Holintu po Sedlo Uhliská viedla trasa zväčša rovnako ako dnešná modrá turistická trasa. Odlišností je niekoľko. V oblasti Sklenej huty trasa viedla starými cestami a stredom lúky zopár desiatok metrov pod dnešnou cestou. Tu sa nachádzal aj rázcestník, z ktorého sa zachovala len spodná časť tyče. Donedávna sa tu nachádzal jeden z najstarších existujúcich smerovníkov na Ceste hrdinov SNP s nápisom „Stredom lúky 150 m“ z roku 1961. Dožil s prefarbenou šípkou na modro.

Otázniky

Mapy z rokov 1936 a 1938 uvádzajú pred Sklenou hutou trasu v doline, čo je síce nepravdepodobné, ale nie nemožné. Žiadne stopy potvrdzujúce túto informáciu sa nezachovali.
Pôvodná cesta v Sklenej Hute viedla stredom lúky

Cestou k ďalšej huncokárskej osade Kolovrátok trasa viedla najskôr bližšie k potoku a neskôr ďalej od neho než je to dnes. Na Kolovrátku sa dodnes nachádza fragment starého smerovníka, zrejme tiež z roku 1961.

Pôvodná cesta z Kolovrátku k Sklenej Hute viedla viac popri potoku
Fragment pôvodného smerovníka na Kolovrátku

Aktuálna trasa je výrazne náročnejšia než pôvodná. Najskôr vedie po Taricových skalách, kadiaľ predtým turistická trasa neviedla. V úseku Sedlo Skalka – Sedlo Uhliská vedie po pôvodnej modrej, zelenej a žltej trase (modrú a žltú nahradila úplne). Najskôr sa prudko schádza k Sološnici, aby následne vystúpila na Vápennú známu tiež ako Roštún. Ide o jeden z mála prípadov na celej Ceste hrdinov SNP, kedy sa po zrealizovaní presmerovania zvýšila náročnosť trasy.

Ani tejto podobe trasovania sa nevyhla zmena. Pôvodne išla od rázcestia „Pod Malú Vápennú“ s názvom v záhoráčtine cez Malú Vápennú a stúpala priamo po hrebeni. Súčasná trasa už vedie po úbočí.

Trasa viedla po hrebenni (pohľad z Vápennej)

K malej zmene došlo aj v oblasti Mesačnej lúky. Pôvodná kľukatiaca sa trasa postupne zarastá a je nahradená priamejšou.

Značky predošlej trasy na Mesačnej lúke spolu so starým typom značky odbočky k prameňu, ktorá viedla (a vedie) súbežne s červenou trasou
Informácie boli aktualizované 20.2.2022.

Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.



Bibliografia

Došek, O. (Ed.). (1962). Malé Karpaty (1st ed., Vol. 34). Šport.
Došek, O. (Ed.). (1966). Malé Karpaty (2nd ed., Vol. 34). Šport.
Szomolányi, J. (Ed.). (1981). Malé Karpaty (1st ed., Vol. 5). Šport.