Esenpéčka pri svojom vzniku prevzala prevažnú časť magistrály zvanej Štefánikova cesta. Aj samotná Štefánikova cesta však má svoju históriu, a to nie jednoduchú. Prehľadné znázornenie znázornenie predchodcov Cesty hrdinov SNP by sa dalo vyjadriť aj takto:
Štefánikova cesta 1923: po moravsko-slovenskom pomedzí
Jednou z prvých diaľkových turistických trás na území Slovenska bola Štefánikova cesta. Začala sa pripravovať v roku 1921 ešte bez pomenovania. Najskôr viedla z Bradla cez Myjavu, Biele Karpaty, Vršatec a Javorníky na Radhošť, v roku 1924 bola spojená s diaľkovou trasou vedúcou z Bratislavy do Smoleníc.
Z Vršatca sa dalo pokračovať ďalšou diaľkovou trasou, Stredoslovenskou cestou. Nezachovali sa informácie o tom, či bola prvá verzia Štefánikovej cesty celá vyznačená, alebo niektoré jej časti zostali na papieri. Isté však je, že jej trasovanie od Devína po Veľkú Javorinu v roku 1928 prevzala druhá, tentoraz už celoslovenská, verzia Štefánikovej cesty, ktorá sa stala predchodkyňou Cesty hrdinov SNP.
Podrobnejšiu históriu prvej Štefánikovej cesty a jej trasu si môžete pozrieť v bonusovom článku.
Stredoslovenská cesta
Popri Štefánikovej ceste sa na začiatku roku 1923 dohodlo vyznačenie ďalej magistrály: Stredoslovenskej cesty. Aj keď aj táto cesta mala byť česko-slovenská, nakoniec sa nachádzala čisto na slovenskom území. Viedla z Vršatca po trase, ktorá bola vyznačená ešte v rokoch 1921 a 1922, cez Strážov, Čičmany a Kľak do Kláštora pod Znievom. Stredoslovenská cesta však už uvažovala s pokračovaním cez Gaderskú dolinu, Krížnu a Nízke Tatry do Spišskej Novej Vsi.
Ani v tomto prípade nie je zrejmé, čo všetko sa podarilo vyznačiť. Druhá verzia Štefánikovej cesty v roku 1928 pohltila takmer celú Stredoslovenskú cestu, a to od Košeckého Rovného až po Spišskú Novú Ves. Aj preto sa naďalej pre magistrálu na strednom Slovensku používalo nielen označenie Štefánikova cesta, ale aj Stredoslovenská cest.
V ďalšom bonusovom článku sa dozviete podrobnosti o histórii tejto celoslovenskej diaľkovej trasy.
Štefánikova cesta 1928: prvá celoslovenská magistrála
Už krátko po vzniku prvej Štefánikovej cesty sa v roku 1923 jej názov spomína pri informácii o činnosti Podtatranskej župy. Cez územie spravované Podtatranskou župou však Štefánikova cesta v jej verzii z roku 1923 neviedla. Naopak, v informácii Podtatrasnekej župy chýba Stredoslovenská cesta, ktorá už vtedy mala existovať a do pôsobnosti župy spadala. Je preto možné, že niektoré odbory KČST si zaužívali pomenovanie Štefánikova cesta aj pre Stredoslovenskú cestu, hoci v tom čase išlo ešte o dve oddelené turistické trasy.
Oficiálnemu zriadeniu celoslovenskej magistrály predchádzalo súbežné fungovanie Štefánikovej cesty a Stredoslovenskej cesty a pokus zaviesť nové ďiaľkové trasy. V roku 1924 bol pre Slovensko vypracovaný jednotný značkovací plán. Podľa neho sa plánovali červenou farbou vyznačiť len dlhé cesty, pričom sa navrhovali tri diaľkové trasy. Zatiaľ čo jedna z nich (Radhošť – Vysoké Tatry) nemá s dnešnou Cestou hrdinov SNP spoločný žiaden úsek, zvyšné dve s Esenpéčkou súvisia.
Prvá z nich, ktorá sa už značne podobá na neskoršiu celoslovenskú Štefánikovu cestu, mala mať trasu Devín – Malé Karpaty – Smolenice – Dobrá Voda – Bradlo – Veľká Javorina – Lopeník – Vršatec – Čičmany – Kľak – Kláštor pod Znievom – Krížna – Chochuľa – Magurka – Ďumbier – Vyšná Boca – Kráľova hoľa – Stratená – Hrabušické rokliny – Spišská Nová Ves – Levoča – Spišské Podhradie – Brezovica – Stará Ľubovňa – hranica s Poľskom. Je zjavné, že malo ísť o spojenie vtedajšej Štefánikovej cesty a Stredoslovenskej cesty a ich predĺženie až k Poľsku, no nakoniec neboli realizované kurzívou vyznačené časti.
Druhá z navrhovaných trás má niektoré spoločné úseky skôr s Cestou hrdinov SNP v jej podobe od roku 1956: Veľká Javorina – Zemianske Podhradie – Trenčín – Inovec – Bánovce nad Bebravou – Rokoš – Bojnice – Handlová – Pustý hrad – Zvolen – Lučenec – Rimavská Sobota – Tisovec – Rožňava – Jasov – Kojšovská hoľa – Košice – Prešov – Šariš – Bardejov – Magura – hranica s Poľskom.
Hoci sa so značením navrhovaných ciest začalo už v roku 1924 a ambíciou bolo dokončenie v roku 1925, tieto diaľkové trasy sa nedokončili.
Vývoj turistického značenia v Československu dospel v roku 1927 k potrebe zosúladiť dlhšie trasy, ktoré mali vo viacerých prípadoch na jednotlivých úsekoch rôzne farby, prípadne sa ich farby menili. Oblastné odbory KČST ich značili ako uznali za vhodné a išlo o rýchly živelný vývoj, ktorý nebol veľmi systematický. Červená farba mala byť vyhradená pre dlhé turistické trasy. Štefánikova cesta a Stredoslovenská cesta mohli ísť príkladom, no na iných miestach dnešnej Cesty hrdinov SNP bolo značenie skutočne rozdrobené, napríklad v oblasti Trenčianskych Teplíc alebo medzi Kúpeľmi Štós a Košicami. Pri pláne zaviesť do značenia systém koordinovaný z ústredia KČST sa nespomínajú už existujúce diaľkové magistrály, zato je spomenutý zámer vyznačiť diaľkovú trasu z Košíc na Podkarpatskú Rus. Plán značenia pre Slovensko bol zverený Slovenskej komisii KČST.
V roku 1928 sa pracovalo na reorganizácii celej značkovej siete na Slovensku, aby boli dosiahnuté dlhé spojenia s miestnymi sieťami značiek. Výsledkom bol značkovací plán pre rok 1928, pričom v tomto roku malo byť ukončené vyznačkovanie novej podoby Štefánikovej cesty z Bratislavy do Košíc červenou farbou. Tento zámer ale nepodarilo úplne zrealizovať, pretože niektoré menšie úseky sa nevyznačkovali. Z literatúry vyplýva, že v roku 1928 už väčšina celoslovenskej magistrály existovala, zvyšok čakal na vyznačkovanie.
Na jeseň 1928 bola dokončená chata generála M. R. Štefánika pod Ďumbierom. Chata bola jedným z najvýznamnejších projektov KČST tej doby a tešila sa veľkému záujmu aj vo vtedajšej literatúre. Na otvárací ceremoniál prišlo až 1500 účastníkov, pričom je vhodné podotknúť, že vtedy žiadne približovacie lanovky z Jasnej ani zo Srdiečka na Chopok nejestvovali. Či bolo zámerom presmerovania Štefánikovej cesty to, aby spájala Štefánikovu mohylu na Bradle s chatou nesúcou jeho meno, sa nepodarilo zistiť.
Nová podoba Štefánikovej cesty z pôvodnej trasy prevzala úsek Devín – Veľká Javorina a zo Stredoslovenskej cesty jej väčšinu – od Košeckého Rovného ďalej na východ. V podstate tak došlo k spojeniu Štefánikovej cesty a Stredoslovenskej cesty do jednej dlhej magistrály vedúcej naprieč Slovenskom a s úsekom na Morave. K prepojeniu dovtedajších diaľkových trás však nedošlo na Vršatci, kde sa trasy pôvodne spájali, ale zriadená bola nová súvislá spojnica Machnáčom a Košeckým Rovným.
Úseky novej Štefánikovej cesty prevzaté zo starších diaľkových trás
Úseky prevzaté z pôvodnej Štefánikovej cesty:
↔ Devín – Myjava
↔ Pod Čupcom – Veľká Javorina
↔ Kykula – Machnáč
Úseky prevzaté z pôvodnej Stredoslovenskej cesty:
↔ Košecké Rovné – Čičmany – Kľak – Krížna – Zvolen
↔ Hiadeľské sedlo – Ďumbier
↔ Jánov grúň – Kráľova hoľa
↔ Pusté Pole – Dedinky
Je možné, že prevzatých úsekov bolo viac, pokiaľ boli v pôvodných trasách uvádzané niektoré lokality chybne.
Pôvodná Štefánikova cesta na Radhošť fungovala ďalej, pravdepodobne bez pomenovania. Úsek Rožnov pod Radhoštěm – Radhošť bol v roku 1932 pomenovaný ako Cesta Ing. Veselého.
Ako bola v tom čase značkovaná Štefánikova cesta? Zďaleka nie tak dobre ako dnes. Článok o značení z roku 1929 uvádza nedostatky na strednom Slovensku a medzi nimi aj na tejto diaľkovej trase. Pri výstupe z Telgártu na Kráľovu hoľu bolo hneď za dedinou neúplné značenie a turisti išli nahor dlhšou cestou bez značiek. Pod Dobšinskou ľadovou jaskyňou zase chýbali smerovníky a nebolo tak jasné, ktorá trasa vedie kam.
Zriadenie všetkých spomínaných diaľkových trás je opradené rúškom tajomstva, pretože nie vždy je jasné, kedy presne boli vyznačené a v akej trase. Dnes sme v strednej Európe zvyknutí na veľmi dobré značkovanie v teréne a rovnako kvalitné turistické mapy a ďalšiu turistickú literatúru. Inde vo svete, vrátane niektorých vyspelých krajín, to však nie je štandardom a doposiaľ existujú trasy značené len na mape alebo len v teréne, prípade literatúra, ktorá si volí vlastné trasy. Podobne to bolo aj na Slovensku v začiatkoch celoslovenskej turistickej magistrály.
Kde končila Štefánikova cesta?
Nesúlad informácií v dobovej literatúre ilustrujú dva zdroje z roku 1937. Časopis turistů uvádza Cestu generála M. R. Štefánika, ktorá začína na Devíne a končí v Nízkych Tatrách pri chate na Ďumbieri, nazvanej menom M. R. Štefánika. Turistická mapa okolia Spišskej Novej Vsi vydaná v rovnakom roku však zobrazuje Štefánikovu cestu aj ďalej v Slovenskom raji a údolí Hornádu na jej trase do Košíc. Je pritom možné, že Štefánikova cesta bola skutočne najskôr reálne ukončená pod Ďumbierom a najneskôr v roku 1934 vyznačená ďalej, keďže v tomto roku sa už uvádza trasa Štefánikovej cesty z Devína cez Devínsku Kobylu, Malé Karpaty, Bradlo, Biele Karpaty, Javorinu, Trenčín, Čičmany, Kláštor pod Znievom, Krížnu, Ďumbier, Kráľovu hoľu a Slovenský raj až do Košíc. Je však tiež možné, že bol v časopise úsek Ďumbier – Košice opomenutý.
Je na diskusiu, či sa dá za vytýčenie trasy považovať jej určenie klubom turistov, vyznačenie na mape, spomenutie v turistickom sprievodcovi či vyznačenie v teréne. Faktom však ostáva, že už v roku 1928 bola Štefánikova cesta opísaná do tej miery podrobnosti, že sa dala prejsť, hoci v nepomerne ťažších podmienkach ako dnes. V dostupnej literatúre sa nám však nepodarilo nájsť žiadnu zmienku o tom, či nejaký turista túto trasu aj celú prešiel.
Štefánikova cesta bola výnimočná aj tým, že predstavovala jednotnú trasu naprieč Slovenskom v čase, keď jednotlivé odbory KČST nie vždy spolu spolupracovali, čo sa konštatuje ešte v roku 1935. Zároveň išlo o najdlhšiu trasu na území celého Československa, ktoré vtedy zahŕňalo aj Podkarpatskú Rus.
V roku 1935 sa navrhovalo vyznačenie aj druhej celoslovenskej magistrály – „Jubilejnej cesty prezidenta Masaryka“. O rok neskôr bol tento návrh zamietnutý, keďže by muselo dôjsť k úprave viacerých značkárskych plánov.
Pokiaľ nechcete pokračovať detailami o prvej Štefánikovej ceste a o Stredoslovenskej ceste, môžete preskočiť na článok o tom, čo napáchala vojna na slovenskej magistrále.
Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.
Bibliografia
- Župy boli združeniami viacerých odborov KČST a ich cieľom bola koordinácia jednotlivých aktivít vrátane značenia ↩︎