Od okružných chodníkov cez Štefánikovu cestu k Ceste hrdinov SNP
Až do roku 1928 by sme turistickú trasu naprieč celým Slovenskom hľadali márne. V tom čase už turistika na území Slovenska fungovala niekoľko desaťročí. V nasledujúcich článkoch sa dočítate o tom, ako sa pospájali staršie trasy do diaľkových, aké značky sa na nich používali a ako sa trasy pomenovali. Okrem toho sa dozviete, čo s diaľkovou trasou napáchala 2. svetová vojna a tiež, že po rozdelení Československa turisti križovali hranicu medzi Slovenskom a Moravou nelegálne.
Zárodky turistiky na území Slovenska sú späté s vytváraním prvých turistických trás. Na začiatku, v 19. storočí, ich budovali majitelia pozemkov, ktorí chceli prilákať turistov, a rôzne turistické združenia. Išlo o lokálne turistické trasy s nejednotným spôsobom značenia. Okrem farieb sa používali číslice, písmená, tvary a symboly. Ustálené neboli ani farby samotné. Popri červenej, modrej, zelenej a žltej to boli aj biela, čierna, hnedá, ružová a fialová. Diaľkové trasy neexistovali.
Turistické trasy často využívali aj existujúce cesty, poľovnícke chodníky, zvieracie cestičky, prieseky v lese a v strmých stráňach kopané chodníky. Pri túrach sa bolo treba mať na pozore, keďže niektoré trasy neboli značené a hospodárska činnosť v lesoch bola iná než dnes. Napríklad takto opisuje zostup z Kráľovej hole turistický sprievodca z roku 1911: „(V okolí chodníka) jesto aj dúpatá pre zverinu a možno, že i železné klepce, preto netreba chodník opúšťať.“
Po vzniku Československa sa od začiatku roka 1919 Klub českých turistů premenoval na Klub československých turistů (skratka KČT najskôr zostala) a snažil sa rozšíriť svoju pôsobnosť aj na Slovensko a Podkarpatskú Rus. Dovtedajší Uhorský karpatský spolok (Magyarországi kárpátegyesület) mal od roku 1918 zakázanú činnosť. Nie všetci ale boli stotožnení s predstavou jednotného československého turistického klubu. Na Slovensku v roku 1919 vznikol Tatranský spolok turistický (TST), ktorého niektorí členovia mali vlastné predstavy o podpore turistiky a preferovali decentralizované spolky. V takýchto podmienkach by bolo jednotné značenie či budovanie diaľkových trás značne sťažené. Po prvotných rokovaniach s KČT sa od TST odtrhol bratislavský odbor a ako prvý na Slovensku sa stal súčasťou Klubu československých turistov. Rokovania KČT a TST prebiehali až do roku 1920, kedy sa aj TST začlenil do KČT, ktorý vďaka podmienkam, ktoré si TST kládol, zmenil skratku na KČST.
Počas prvej Československej republiky (ČSR) pôsobili aj ďalšie turistické kluby. Napríklad útulňa pod Devínskou Kobylou patrila nemeckému Malokarpatskému turistickému spolku (Kleinkarpathen Turistenverein). Hneď ako sa situácia v Československu po vojne stabilizovala, začal masívny rozvoj turistických trás.
Značenie turistických trás, na ktoré sme zvyknutí, nie je všade samozrejmé. Turistické trasy môžu byť síce vytýčené, ale v teréne môže byť značenie len sporadické. Pri diaľkových trasách to platí obzvlášť. Aj dnes sa môžeme stretnúť s úsekmi európskych diaľkových trás, ktoré je vidno len na mape, no v teréne vyznačené nie sú. To, že je dnes Cesta hrdinov SNP značená jednotne a v celej trase, nie je samozrejmosťou. Základom je systém značkovania, ktorý sa začal plošne v Československu používať krátko po jeho vzniku.
Od roku 1921 bolo na Slovensku záväzné jednotné pásové značenie, štvorica používaných farieb bola ustálená až neskôr. Ako ilustráciu môžeme uviesť turistického sprievodcu z roku 1926, kde sa v Nízkych Tatrách hojne uvádzajú biele značky. Pásové značky tiež ešte nevyzerali rovnako ako v súčasnosti, a to ani po vydaní príručky Praktický značkovatel v roku 1929. Značky boli väčšie, obdĺžnikové (135 × 115 mm) a bez medzier medzi farbami. Mnohé značky boli ponechané na tvorivosť jednotlivých turistických odborov a až postupne do konca 1980. rokov sa značenie zdokonaľovalo a dosiahlo súčasnú podobu. Dnes už majú značky definovaný štvorcový rozmer 100 × 100 mm.
Bez značenia by bola Cesta hrdinov SNP len na papieri. Prečo je dôležité rozoberať detaily značiek? Pri pátraní po historických trasách sa aj podľa ich vyhotovenia dá určiť, z akého obdobia asi sú.
Značkovanie turistických trás narážalo na odpor miestnych. Časopis Krásy Slovenska od začiatku svojho vydávania (1921) opakovane upozorňoval na poškodzovanie značiek ľuďmi z okolia turistických trás. Ničenie značiek bolo jedným z dôvodov, prečo niektoré odbory KČST vykonávali značkársku činnosť nedostatočne a nedarilo sa ani pravidelne obnovovať značky. V rámci Slovenska a Podkarpatskej Rusi bola ročne zničená štvrtina orientačných tabúľ a značených ciest, spolu takmer 2000 km. Dôvody zlého značenia boli aj iné než „sekery furmanov“ a „valašky pastierov“. Niektorí značkári posielali značiť cestu skautov alebo študentov bez dozoru, stromy so značkami vyvrátila víchrica alebo značky zmyl krátko po vyznačení náhly lejak. Kuriózny bol prípad, keď čerstvo vyznačenú značku zlízalo prasa, ktoré sa pri nej páslo.
Samostatnou kapitolou pri značení boli vojnové a povojnové udalosti, ktoré sú opísané v ďalšom texte. Do dnešných dní sa zachovalo viacero veľmi starých značiek pôvodnej diaľkovej magistrály alebo aspoň stôp po nich. Aj keď problémy s poškodzovaním značiek ani po 100 rokoch nevymizli, dnes je celá trasa Cesty hrdinov SNP dobre vyznačená a pri troche pozornosti sa dá prejsť bez blúdenia.
Cesta k Ceste hrdinov SNP nebola ani krátka ani jednoduchá. V nasledujúcich článkoch sa dozvieme o začiatkoch diaľkovej turistiky, vzniku turistických magistrál a o tom, čo sa s nimi stalo počas 2. sv. vojny a po nej. Napokon prídeme ku vzniku Cesty hrdinov SNP v dnešnej podobe.
Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.
