Dobšinský kopec – Volovec – Pipitka - História Cesty hrdinov SNP

Hneď na začiatku tejto časti došlo k úprave stúpania z Dobšinského kopca smerom na východ, a to niekedy po roku 2012. Turistické informačné miesto Dobšinský kopec bolo presunuté od prístrešku v spodnej časti križovatky do hornej časti. Pôvodne sa od pôvodného rázcestníka chodilo priamejšie na hrebeň.

1: 430 m
2: 570 m

Pôvodné miesto turistického rázcestia (nachádzalo sa za cestou pri malom strome v strede fotky), z ktorého sa pokračovalo priamo do lesa

Spoločným menovateľom zmien trás od Dobšinského kopca až po Kúpele Štós sú dopady lesného hospodárenia. Tu sa musíme vrátiť až do obdobia Márie Terézie, kedy v roku 1769 vznikli základy novodobého lesného hospodárstva. Okrem pozitívneho efektu opätovného zalesňovania niektorých území po devastácii lesov z predošlého obdobia, priniesli nové pravidlá aj vysádzanie monokultúr. Výnimkou neboli ani lesy, ktorými dnes prechádza Cesta hrdinov SNP.

Vysadené smrekové monokultúry umožňovali viesť trasu krásnymi a voňavými lesmi, avšak len do momentu, kým stromy ako zápalky nepolámal silný vietor. Takto zdevastovaný les sa stal pre turistov v podstate nepriechodným. Preskakovanie ležiacich stromov, ich obchádzanie, hľadanie značiek, ktoré „prežili“, vytváranie alternatívnych chodníkov a blúdenie – to všetko sú záležitosti, s ktorými sa ešte nedávno museli vysporiadať turisti.

Obrovské rúbanisko na Prednom Rakovci v miestach, ktorými kedysi viedla SNPčka; zvážnica prezrádza aktuálnu trasu

V prvých desaťročiach 21. storočia z celej SNPčky polomy najviac zasiahli Volovské vrchy. Niektoré časti trasy sa podarilo zachovať v pôvodnej polohe, niektoré sa poposúvali len mierne, iné úplne zanikli a namiesto nich vznikli nové.

Vietor však spravidla nezničil celý les a zvyšok stromov spílili až lesníci. Na druhej strane nové holé kopce opäť ponúkajú dávno zabudnuté výhľady a príroda sa už začína spamätávať. Nové porasty sú už zväčša zmiešané, takže ich osud zrejme nebude rovnaký ako v prípade monokultúr. Potrvá však ešte desiatky rokov, kým Cesta hrdinov SNP opäť povedie majestátnymi lesmi.

V rámci Volovských vrchov bola najhoršou situácia od Rakovského potoka cez Smrečinku k Sedlu Súľová. Či muselo dôjsť až k vyrúbaniu celého lesa, je diskutabilné, a aj samotní miestni si kladú túto otázku. Ak sa pozrieme na fotografie z obdobia polomov, vidíme síce popadané stromy, ale zároveň aj stále stojaci hustý les pod kopcami Smrečinka a Stromiš. Na prácu drevorubačov sa zase sťažujú na svojich blogoch iní pútnici z rokov 2005 – 2010.

Takmer všetky stromy so značkami boli spílené a odvezené, no ešte v roku 2022 sa na kuse dreva uprostred rúbaniska nachádzala zachovaná značka

V okolí Smrečinky sa nachádza jeden z únavnejších úsekov celej aktuálnej trasy. Trasa sa vlní po zvážnici cez obrovské rúbanisko, celková prejdená vzdialenosť jedenapolkrát prevyšuje vzdušnú vzdialenosť a je o polovicu dlhšia ako pôvodná trasa. Jedinú útechu prináša nová útulňa Gálová.

Cesta od pôvodného rázcestia Pod Smrečinkou smerom k Rakovcu

1: 4.66 km
2: 6.01 km
3: 6.68 km

Oblasť Smrečinky ukazuje, ako sa krajina dokáže za desiatky rokov zmeniť na nepoznanie. V začiatkoch červenej trasy boli svahy Smrečinky pokryté lesmi, lúkami, rúbaniskami aj lesnými škôlkami. „Kedysi tu boli krásne smrečiny a chodníčky porastené machom, na zamokrených miestach drevené lávky, aby sa dalo bezpečne ísť lesom“ – takto je opisovaný priebeh trasy práve v týchto miestach. Lúky najskôr zarástli, nasledovali veterné smršte, ktoré postupne polámali značnú časť stromov. Dnes zostalo z lesov len torzo a väčšinu územia pokrývajú rúbaniská. Bývalá trasa viedla lesmi a lúkami a bola o niečo priamejšia, avšak zle značená. Turistický sprievodca z roku 1968 venuje celú jednu stranu orientácii len na tomto 4-kilometrovom úseku. Zlé značenie z dôvodu ťažby dreva konštatujú aj ďalší turistickí sprievodcovia počas nasledujúcich troch dekád a blúdenie v tejto oblasti uvádza aj jeden z prvých blogov o prejdení Cesty hrdinov SNP z roku 2003.

Približné miesto pôvodného rázcestia Smrečinka nazývaného aj Sedlo Smrečinka, vzadu vrchol Stromiša

Pri ťažbe (nielen) kalamitného dreva bola pôvodná trasa úplne zničená a napriek jej relatívne nedávnej existencii dnes už nie je možné určiť, kadiaľ presne viedla. Od súčasnej trasy sa odpojila ešte pred prekrižovaním potoka Rakovec, následne stúpala na bočný hrebeň pod Smrečinkou a z neho klesala k dnešnej trase v serpentíne, kde ju križujú viaceré potôčiky. Jej ďalšie vedenie nie je celkom zrejmé, pričom nie je vylúčené, že trasa bola podobná dnešnej. Isté je však to, že viedla južne od útulne Gálová a súčasne severne od chaty Stromiš v miernom stúpaní po doteraz badateľnej mierne zahĺbenej ceste do sedla medzi Smrečinkou a Stromišom. V sedle bol rázcestník, čo potvrdil tamojší značkár Pavol Molnár. Odtiaľto sa už pokračovalo po dnešnej trase. Zo starej trasy sa zachovalo len zopár chodníkov, na ktorých bolo možné v roku 2022 nájsť ešte päť starých značiek. Najlepšie zachované sú úseky od odpojenia sa súčasnej trasy po začiatok klesania k potoku Rakovec a výstup od Rakovca cez brezový háj na hrebeň pod Smrečinkou. Aj tieto úseky však vedú iným prostredím než kedysi. Na zvyšku trasy je cesta zarúbaná a pomaly začína zarastať bujnejúcou vegetáciou.

Časť pôvodnej trasy medzi Rakovcom a Smrečinkou začína pokrývať brezový háj

V roku 2005 početné vývraty dielo skazy dokonali a trasa bola presmerovaná do kľukatej podoby po zvážniciach. V hornej časti sa prechádzalo priamo okolo chaty Stromiš, kde sa dalo prenocovať na povale. Zriadené boli rázcestia Pod Suchým vrchom a Pod Stromišom a rázcestie Sedlo Smrečinka zaniklo najneskôr v roku 2011.

Ani to však nebol koniec, pretože polomy a rúbanie pokračovali v hornej časti a trasa musela byť opäť presmerovaná. Okrem chodníkov bolo poničené aj turistické informačné miesto Pod Suchým vrchom, z ktorého už v roku 2009 zostala iba žltá tyč. Iba 5 rokov po presmerovaní bola najmä nad chatou Stromiš veľmi ťažko priechodná, k ďalšiemu presmerovaniu trasy však došlo pravdepodobne až v roku 2013. Nová, ešte kľukatejšia podoba, predĺžila horný úsek o ďalšie dve tretiny. Opustilo sa smerovanie okolo chaty Stromiš a prameňa pri nej a pokračovalo sa po novej zvážnici. Na presmerovanej trase vzniklo rázcestie Pod Smrečinkou a rázcestia Pod Suchým vrchom a Pod Stromišom sa zlúčili do jedného s názvom Pod Stromišom, avšak umiestneným v miestach bývalého rázcestia Pod Suchým vrchom. V roku 2019 pri lesnej ceste vyrástla nová útulňa Gálová vďaka obetavým ľuďom z Vlachova.

Vyrúbanie lesa má aj taký efekt, že sa otvoria nové výhľady, v tomto prípade od útulne Gálová na Kráľovu hoľu

Otázniky
Takmer všetky turistické mapy medzi rokmi 1936 a 1997 uvádzajú priamu trasu okolo vrchu Smrečinka, turistickí sprievodca z rokov 1968, 1980 a 1991 hovoria niečo iné – trasa okľukou obchádzala hrebeň Smrečinky. Vzájomne si tak odporuje textový opis s mapovou prílohou. Príčinou môže byť aj chybná identifikácia Smrečinky, keď sa v turistických sprievodcoch zamieňa so Stromišom, zatiaľ čo mapy vrchol Smrečinky uvádzajú na správnom mieste. Trasu medzi Smrečinkou a Stromišom zobrazuje aj mapa z roku 1937, keď tadiaľto išla hrebeňovka, ale ešte nebola súčasťou celoslovenskej magistrály. Pravdepodobná trasa je uvedená v predchádzajúcom texte a v našej mape. Nie je však vylúčené ani to, že sa trasa menila viackrát.

Na ďalšej trase cez Volovské vrchy až po Pipitku neboli identifikované odlišnosti oproti súčasnosti. Aj tu sa však les mení a menia sa aj možnosti pre turistov. Po útulni Gálová (2019) pribudla v roku 2021 útulňa SNP Úhorná pri Úhornianskom sedle, ktorá nahradila dovtedajšie skromné možnosti prenocovania v sedle.