Dobšinská ľadová jaskyňa – Košice (Štefánikova cesta)

Stará Štefánikova cesta viedla od Kráľovej hole do Košíc inou trasou než Cesta hrdinov SNP, a to cez Spišskú Novú Ves. Ďalším podstatným rozdielom je ukončenie pôvodnej magistrály v Košiciach, zatiaľ čo dnes sa len prechádza okrajom východoslovenskej metropoly. Prvý úsek (Kráľova hoľa – Dobšinská ľadová jaskyňa) sa zmenil už v závere existencie Štefánikovej cesty a je opísaný na stránke Kráľova hoľa a okolie. Z tejto časti pôvodnej magistrály sa dnes v rámci Cesty hrdinov SNP používa iba úsek nad Čermeľom, ktorým sa však prechádza v opačnom smere ako pôvodne. Jednotlivé úseky pôvodnej Štefánikovej cesty si priblížime v tomto článku detailnejšie.

Na nasledujúcej mape je zobrazená prvá trasa (v oblasti Kráľovej hole ide len o približnú polohu) a trasa v roku 2023 po Košice:

1: 122 km
2: 129 km

Reklama na Dobšinskú ľadovú jaskyňu z roku 1925

Pri Dobšinskej ľadovej jaskyni začína dnešná červená trasa 0908, ktorej prevažná časť je pozostatkom Štefánikovej cesty. Nižšie sa preto sústredíme len na odlišnosti oproti súčasnej trase a na zaujímavé miesta. Medzi prvé menšie odlišnosti patria mierne odchýlky v tých častiach, kde trasa vedie po ceste 67. V rámci modernizácie cesty bolo niekoľko úsekov napriamených, pričom pôvodná trasa viedla neďaleko po pôvodnej ceste.

Hotel pod Dobšinskou ľadovou jaskyňou, okolo ktorého viedla trasa

Prvou väčšou zmenou prešiel úsek pri II. jarabskom železničnom tuneli, kde pôvodná trasa najmenej do roku 1937 dôsledne kopírovala údolie. V roku 1949 už viedla krížom cez kopec. Zaujímavosťou je, že od zániku Štefánikovej cesty trasa dvakrát zmenila svoju polohu – najskôr sa vrátila na cestu v údolí a predchádzajúcu trasu prevzali žlté značky, potom bola opäť presmerovaná cez kopec. Preto je možné dodnes vidieť na trase žlté aj červené značky a pod niektorými žltými sa skrývajú ešte predchádzajúce červené značky.

1: 2.51 km
2: 1.33 km

Prvá verzia viedla po ceste, nad ktorou bol neskôr vybudovaný železničný most a 2. Jarabský tunel

V romantickom Stratenskom kaňone sa síce turistická trasa nemenila, zato sa však cesta presunula do prvého tunela na ceste I. triedy na Slovensku. Na úzkej ceste v kaňone sa tak môžu turisti nerušene prechádzať.

V Stratenskom kaňone bola aj skalná brána, ktorá sa zrútila krátko po 2. sv. vojne

Pod Stratenou trasa opúšťala dnešnú cestu 67. Trasa viedla po cestách popri Hnilci a po otvorení sa údolia vľavo do Dediniek. Túto časť dnes budete hľadať márne. Asi 400 metrov pod križovatkou, od ktorej cesta 67 stúpa preč od Hnilca k Dobšinskému kopcu, sa bývalá magistrála začína odchyľovať aj od aktuálnej červenej trasy 0908. Dôvodom je začiatok vodnej nádrže Palcmanská Maša, pričom cesta do Stratenskej Píly musela byť preložená o kúsok vyššie.

Cesta do Stratenskej Píly – pôvodná cesta viedla o niečo nižšie

V Stratenskej Píle sa pod domom 113 ešte pôvodná červená trasa nakrátko vynorí z vodnej nádrže, aby v nej nadobro zmizla. Pod vodnou hladinou sa ocitla celá cesta, ktorá dvakrát križovala železnicu, čo dodnes pripomínajú dva železničné mosty vedúce už ponad vodnú plochu.

Pohľad z miest bývalej trasy v Stratenskej Píle

Späť nad hladinu sa dostala v Dedinkách. Pôvodná trasa sa dá „prejsť“ aj dnes na vodnom bicykli alebo člne.

Trasa viedla pod železničným mostom cez dnešnú Palcmanskú Mašu (jedno mostné pole pôvodne premosťovalo cestu, druhé Hnilec)

Ešte pred presmerovaním celej magistrály medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou a Košicami do južnej polohy muselo dôjsť k preloženiu tejto trasy do úbočia, aby nebola pohltená vodou novej vodnej nádrže Palcmanská Maša. Muselo to byť najneskôr v roku 1953, kedy bola priehrada sprevádzkovaná.

1: 3.16 km
2: 3.11 km

V Dedinkách pravdepodobne viedla hornou časťou obce a na aktuálnu trasu sa napájala pri spodnej stanici sedačkovej lanovky. Ďalej sa už pokračovalo súčasnou príjemnou prechádzkovou červenou trasou.

Pred Novoveskou Hutou sa dnešná trasa 0908 definitívne rozchádza so Štefánikovou cestou. Od rybníka sa pokračovalo cez lesnú železnicu a popri vodovode na pravom brehu rieky Holubnica. Pod „vodovodom“ sa rozumel vodný kanál pôvodne privádzajúci vodu k banskému čerpaciemu a ťažnému zariadeniu poháňanému vodným kolesom. Po utlmení banskej činnosti a zriadení klimatických kúpeľov sa voda využila na vybudovanie atrakcií kúpeľov v Novoveskej Hute – vodopádu a fontán. Popri kanáli bol vybudovaný chodník pre kúpeľných hostí, ktorý sa nazýval Panský chodník a neskôr Vyšný jarek.

Začiatok vodovodu je dodnes zreteľný a zachovala sa aj väčšina jeho trasy v podobe ciest a čiastočne aj s jarkom, v ktorom prúdila voda. V hornej časti je v súčasnosti veľmi ťažko priechodný úsek, kde bolo celé úbočie zasypané odvalom z novej bane, čím sa zmenil terén a vodovod zanikol. Priamo nad Novoveskou Hutou je zase nepriechodný úsek, ktorý sa v súčasnosti nachádza v areáli bane.

Cesta kopíruje bývalú trasu vodovodu, po ktorom zostal vyschnutý jarok

Za baňou trasa schádzala ku Suchohorskému potoku, ktorý prekrižovala. Potom pokračovala cez cestu do Hnilca, ktorá v tom čase viedla v Novoveskej Hute a nad ňou inou trasou než dnes. Turistická trasa tak obchádzala centrum Novoveskej Huty, no viedla cez dnes už zaniknuté kúpele. Do Spišskej Novej Vsi sa pokračovalo po pravom brehu Holubnice. Trasa vyúsťovala v centre Spišskej Novej Vsi.

Križovatka turistických trás v Spišskej Novej Vsi, ktorou s najväčšou pravdepodobnosťou prechádzala aj Štefánikova cesta

Zo Spišskej Novej Vsi sa pokračovalo po cestách, ktorými dnes žiadna turistická trasa nevedie. Tie sa v niektorých prípadoch mierne odchyľovali od aktuálnych ciest, napríklad pri kaplne Sv. Trojice.

Kaplnka Svätej Trojice nad Spišskou Novou Vsou

Pomerne nezáživný úsek spríjemňoval výhľad na Vysoké Tatry a v Markušovciach známy kaštieľ a menej známy hrad.

Trasa viedla popred kaštieľ a letohrádok Dardanely v Markušovciach

Aj ďalej do Rudnian mala cesta podobný charakter a vzhľadom na extrémne znečistenie životného prostredia ortuťou bolo isto vhodné trasu v týchto miestach zrušiť. K najväčšiemu poškodzovaniu životného prostredia tu však došlo až v časoch Cesty hrdinov SNP, ktorá viedla desiatky kilometrov ďalej.

Nemožno sa diviť, že napríklad v roku 1955 sa odporúča úsek Novoveská Huta – Rudňany resp. Poráč absolvovať autobusmi, keďže jeho väčšina viedla cestami alebo nie príliš atraktívnymi lokalitami.

V Rudňanoch sa pri pôvodnej magistrále nachádzajú staré štôlne so zrekonštruovanými portálmi, napríklad pri vyústení Krížovej štôlne

Medzi Rudňanmi a Poráčom viedla v miestach súčasnej osady. Nad ňou prvorepublikové mapy zobrazujú dve rôzne trasy. Staršia je vedená po cestách, novšia strmším výstupom okolo kríža.

1: 1.26 km
2: 730 m

Pohľad z magistrály na osadu v Rudňanoch

Pri vstupe do Poráča štafetu Štefánikovej cesty preberá aktuálna červená trasa 0916, ktorá pôvodne viedla už z Rudnian. Oproti dnešnej trase mala pôvodná niekoľko odlišností a najskôr to boli len menšie zmeny.

V Poráči sa usídlili Rusi a takto dedina vyzerala počas 1. ČSR

V Poráčskej doline celá trasa viedla po ceste v údolí, dnes kratšia časť vedie úbočím. V Slovinkách sa prechádzalo okolo baní, ktoré už doslúžili. Pred Dúbravou bolo zaujímavosťou križovanie s visutou nákladnou lanovou dráhou, z ktorej tam zostali iba základy stožiara. Východne od Dúbravy pôvodná trasa viedla lesom neďaleko aktuálnej trasy. Neďaleko je tiež už zaniknutá odbočka k studničke, o čom svedčí starý typ značenia odbočky, ktorý sa zachoval na strome pri trase.

Staršia trasa v Poráčskej doline viedla dole po ceste, aktuálna červená 0916 ide po chodníku v úbočí

Posledný vozík s medenou rudou vyťaženou v bani v Slovinkách 30.6.1993

Súčasná trasa 0916 je oproti pôvodnej zmenená od Zadných uhlísk až po Margecany. Pred Zbojníckou skalou sa odbočilo vľavo a pokračovalo sa lesnými cestami pod Kurtavú skalu. Až potiaľto vedú pôvodné lesné cesty aj so starým značením. Kurtavú skalu obsadil lom a stará cesta bola zasypaná.

Veľmi stará a zároveň aj veľmi veľká značka na skale v úseku Zadné uhliská – Kurtavá skala, ktorý je dnes už mimo turistických trás

Z Kurtavej skaly sa stal vápencový lom a vstup do miest magistrály je zakázaný

Aj ďalej sa do Margecian pokračovalo po lesných cestách a chodníkoch, väčšina ktorých sa dodnes používa alebo je aspoň badateľná v teréne. Za lomom vedie približne v tejto trase asfaltová cesta. V miestach prvej dnešnej serpentíny sa pokračovalo mierne vľavo a potom veľmi strmo dole. Dnes pôvodnú trasu na piatich miestach pretína serpentínová cesta z lomu.

Úsek medzi Kurtavou skalou a Margecanmi využívala najskôr Štefánikova cesta a neskôr červená trasa 0916, dnes je už minulosťou a zarastá

Ďalší úsek pokračoval po klesajúcom chrbte až ku kostolu v Margecanoch. Osamelý kostol sa dnes nachádza mimo obce na druhom brehu Hornádu, avšak pred výstavbou vodnej nádrže Ružín sa okolo kostola nachádzala prevažná časť domov Margecian. Kostol v súčasnosti miesto domov obkľučujú tri ramená križovatky ciest II. triedy, jedno z nich v hlbokom záreze pretína pôvodnú trasu. Domy boli zlikvidované kvôli vodnej nádrži a s nimi aj pôvodná trasa.

Kostol v Margecanoch bol do výstavby priehrady obklopený domami, magistrála prechádzala popri ňom sprava

V Margecanoch sa trasa kľukatila po dnes už zaniknutých uliciach, potom prechádzala cez pôvodný kratší most cez Hornád a vyúsťovala cez Požiarnickú ul. na dnešnú Partizánsku ulicu. Odtiaľto až na margeciansku stanicu vedie posledný spoločný úsek s dnešnou trasou 0916. Nižšie položená časť Margecian, ktorou trasa prechádzala, nie je zrejmá ani v prípade nízkej hladiny vodnej nádrže, ktorá odhalí samotné dno.

Pôvodná cesta od bývalého mosta cez Hornád v Margecanoch k železničnej stanici

V prípade úseku Margecany – Košické Hámre išlo o v prvorepublikových sprievodcoch ospevovanú trasu cez tzv. dolný prielom Hornádu. Okrem turistickej trasy medzitým došlo aj k pretrasovaniu súbežnej železnice do súčasnej polohy cez Bujanovský tunel a schyľovalo sa k výstavbe sústavy priehrady Ružín, ktorá napokon v roku 1968 „utopila“ pôvodnú už nevyznačenú trasu. Kadiaľ presne viedla Štefánikova cesta, sa už zrejme nedozvieme. Občas bolo pre ňu miesto aj pri železnici, ale často nie, keďže samotná železnica bola položená vyššie nad Hornádom v strmom svahu.

Trasa Štefánikovej cesty západne od Margecianskeho tunela

Pohľad z telesa bývalej železnice smerom na zárez; Štefánikova cesta viedla pravdepodobne vpravo dole

Pravdepodobne jediný dnes prístupný úsek pôvodnej trasy sa nachádza medzi chatou Technickej univerzity v Košiciach na južnej strane starého Margecianskeho tunelu po vyústenie tunela. Zvyšok trasy sa dá navštíviť iba na člne a nie je badateľný ani v prípade veľmi nízkej hladiny vodnej nádrže. Trasa sa opäť vynára spod hladiny až v Košických Hámroch pri stúpaní smerom na Sivec. Z Košických Hámrov, kde sa prudko menil smer trasy, sa nezachovalo nič.

V tomto mieste zaplaveného údolia prechádzala trasa dvakrát – vľavo sa v dnes už nejestvujúcej obci Košické Hámre stáčala takmer o 180°

Časť Košické Hámre – Sedlo pod Vysokým vrchom sa síce zachovala, ale už ako zelená turistická cesta 5715. Možnosti nocľahu tu boli dve: v priehybe pod Sivcom stála v rokoch 1926 – 1929 ochranná útulňa a 600 metrov od rázcestia Gaľová sa mimo trasy Štefánikovej cesty nachádzala Békefiho chata, z ktorej dodnes zostali len základy.

Od Sedla pod Vysokým vrchom po Čermeľ trasa kopíruje dnešnú Cestu hrdinov SNP (jej opis je pri Ceste hrdinov SNP), ale chodilo sa tu v opačnom smere ako kedysi.

Posledný úsek v Košiciach viedol popri niekdajšej električkovej trati z Čermeľa na Komenského ulicu v Košiciach, kde končil pri Hospodárskej škole. Tu sa končila Štefánikova cesta, ktorej osud v tejto podobe nedožičil viac ako 10 rokov nepretržitého fungovania.

Štefánikova cesta končila pred Hospodárskou školou v Košiciach

V dostupnej literatúre sa nenachádza zmienka o dôvodoch zriadenia Štefánikovej cesty práve v tejto trase. Priamo na nej alebo neďaleko sa nachádzali viaceré zaujímavosti: Dobšinská ľadová jaskyňa, Stratenská tiesňava, Novoveské klimatické kúpele, Spišská Nová Ves, Poráčska dolina, niekoľko banských štôlní od Novoveskej huty až po Slovinky, Plejsy, dolný prielom Hornádu a Sivec. Zároveň však desiatky kilometrov trasy viedli po cestách. Z pôvodnej magistrály dnes nie sú súčasťou žiadnej zo značených trás práve cestné úseky a ďalej úseky, ktorých zánik si vyžiadali iné faktory: zriadenie lomu, vybudovanie bane a zaplavenie území vo vodných nádržiach.

Posledný raz sa táto trasa v celej jej dĺžke spomína v roku 1955, zriadenia novej celoslovenskej magistrály, neskoršej Cesty hrdinov SNP, sa zrejme už nedožila. Na tomto mieste sa zároveň končí príbeh Štefánikovej cesty, keďže práve v Košiciach sa končila. V ďalších článkoch budeme hovoriť už len o Ceste hrdinov SNP a jej iných predchodcoch.

Informácie boli aktualizované 16.9.2022.

Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.