Čičmany – Kľak – Gaderská dolina – Krížna

Z pohľadu dĺžky zmenených úsekov Cesty hrdinov SNP je úsek Čičmany – Kráľova studňa najdlhším spomedzi všetkých. Pôvodnú 60-kilometrovú trasu cez Kľak, Kláštor pod Znievom a Gaderskú dolinu nahradila 97 km (dnes 100 km) dlhá trasa cez Fačkovské sedlo, Kremnické Bane, Skalku a sedlo Malý Šturec. K presmerovaniu trasy došlo v roku 1974, prípadne na začiatku roka 1975. Tento článok opisuje zmeny v pôvodnej trase cez Kľak. Zmeny v aktuálnej trase cez Skalku sú uvedené v nasledujúcom článku.

Pôvodné trasy vyúsťovali na Krížnu a až tam bol prvý spoločný bod s aktuálnou Esenpéčkou. Až v 1950. rokoch sa trasa presmerovala na Kráľovu studňu, odkiaľ viedla na Krížnu rovnako ako dnes.

Keďže sa trasa viackrát menila aj v časoch, keď išla cez Gaderskú dolinu, aj v časoch po jej presmerovaní cez Kremnické Bane, pre väčšiu prehľadnosť si v tomto článku rozoberieme zmeny pre pôvodné úseky a v nasledujúcom článku pre nové úseky.

Najskôr si však priblížime hlavné zmeny medzi pôvodnými trasami a aktuálnou trasou. Na mape nižšie je možné vidieť základné rozdiely trás medzi Čičmanmi a Krížnou, pričom zobrazené trasy nemuseli existovať celé v jednom čase, aj keď postupnosť ich existencie v jednotlivých úsekoch je chronologická.

1: 58.1 km
2: 59.8 km
3: 59.3 km
4: 96.9 km
5: 100 km

Prvý úsek – z Čičmian až po cestu 64 medzi Žilinou a Prievidzou – viedol po ceste. Pôvodná cesta z Rajeckej doliny do Čičmian končila v Čičmanoch, preto bola zákonite slabo využitá, keďže na rozdiel od dneška slúžila len Čičmancom. Turisti tu mohli obdivovať tiesňavu. Cesta bola zrejme v 1970. rokoch rozšírená, čiastočne presmerovaná a predĺžená do Zliechovskej doliny, kde sa napojila na cestu medzi Zliechovom a Horným Ponitrím. Intenzita dopravy tak zákonite stúpla. Kedy sa začali tieto stavebné úpravy sa nepodarilo zistiť a rovnako ani to, či zmena na ceste mala nejaký súvis s pretrasovaním turistickej trasy, hoci sa to zdá byť logické. Dodnes sú zachované niektoré časti starej úzkej cesty na úsekoch, kde sa výraznejšie odkláňala od súčasnej. Jediný nájdený pozostatok značenia Cesty hrdinov SNP sa v roku 2022 nachádzal vysoko na jednej zo skál neďaleko Čičmian, a to vo forme červenej šípky.

Pohľad na starú a aktuálnu cestu v Čičmianskej doline

Od Čičmianskeho rázcestia na dnešnej križovatke ciest 64 a 2112 po Vrícko pôvodnú červenú trasu viac-menej prevzala dnešná zelená. Z rázcestia sa pokračovalo 50 krokov po hradskej smerom k Fačkovskému sedlu a hneď vľavo serpentínami, ponad hájovňu strmo nahor do svahu, zakrátko sa prešlo na chodníky s miernejším stúpaním smerom na Kľak. Túto trasu obsahovala aj nástupkyňa Cesty hrdinov SNP (zelená turistická cesta), ktorá ju však neskôr opustila a dnes spočiatku vedie po pohodlnejších lesných cestách. Presné smerovanie pôvodnej trasy je už nezistiteľné vzhľadom na to, že pôvodný smrekový les bol úplne vyrúbaný a dnes tam rastie mladina. V našej mape sa v spodnej časti držíme bývalého chodníka, ktorý bol viditeľný na rúbanisku a v mladine ešte aj v roku 2023.

Oporný múr na tomto mieste neexistoval a do svahu sa začalo vystupovať serpentínami blízko rázcestia

Chodník so serpentínou nad Čičmianskym rázcestím

Nad mladinou, kde sa dnes stáča zelená trasa z lesnej cesty do lesa, už červená pokračovala rovnako ako dnes zelená. V celom úseku až po Kľak je možné vidieť desiatky červených značiek, ktoré sú zatreté alebo vykukujú spod zelených značiek. Úsek od Košiarky po Malý Kľak je zarastený žihľavou a sú na ňom popadané stromy, čo znepríjemňuje túru.

Impozantný Kľak ponúka pekné výhľady. Kedysi sa tu stretávala Cesta hrdinov SNP s červenou hrebeňovkou smerom na Martinské hole, dnes tu z červených značiek zostala iba druhá spomínaná hrebeňovka. Pod Kľakom stála Bossanyiho útulňa otvorená v roku 1923 a neskôr zriadená Štefánikova cesta viedla popri nej. Keďže ani táto útulňa neprežila 2. sv. vojnu, v roku 1947 bola postavená nová. Útulňa sa dožila aj začiatkov Cesty hrdinov SNP, ale už v roku 1959 bola značne poškodená a úplne zanikla na konci 1960. rokov.

Na ďalšej trase smerom ku Kľackému vodopádu sporadické zatreté červené značky prezrádzajú, že ich kopírujú dnešné zelené značky. Asi 500 metrov pod Kľackým vodopádom sa objavia poslednýkrát a nad presnou trasou do Vrícka visí otáznik, hoci posledná mapa ešte so zobrazením Cesty hrdinov SNP cez Kláštor pod Znievom zobrazuje rovnakú trasu, akú má dnešná zelená.

Zostup z Kľaku s červenou značkou viac ako štyri desiatky rokov po jej presmerovaní

Otázniky
Niektoré mapy z 1960. rokov zobrazujú vedenie trasy z Kľaku do Vrícka cez bralo Partizán. Ide o nesprávne zobrazenie trasy. Turistický sprievodca z roku 1965 uvádza trasu od Kľackého vodopádu čiastočne úbočím Partizána okolo drevorubačského zrubu a ďalej cez lúčne svahy a skalnatým chodníkom do Vrícka. Strmé úbočie Partizána a hlboko zarezaný potok nedávajú veľa možností na križovanie potoka, naviac odvtedy došlo k zalesneniu väčšiny úbočí Partizána. Prípadné iné trasovanie je dnes už nezistiteľné.

Od Vrícka až po železničnú stanicu Kláštor pod Znievom, ktorá sa ale nachádza bližšie k Turčianskemu Ďuru než ku Kláštoru pod Znievom, viedla trasa po cestách. Keďže sa po nej nezachovali žiadne pozostatky, nie je možné presné trasovanie určiť, a to najmä v miestach, kde existovali viaceré paralelné cesty.

Stopy po turistickom značení boli vo forme stojanov s veľkými turistickými mapami donedávna stojacimi pri začiatku aktuálnej zelenej trasy v Kláštore pod Znievom a pri hlavnej ceste pri železničnej stanici Kláštor pod Znievom. Prvá z nich zmizla niekedy po júli 2019, druhá po máji 2021. Rokmi poznačené a už nečitateľné mapy tu museli stáť v časoch, keď tadiaľto prechádzala Cesta hrdinov SNP.

Cesta medzi Kláštorom pod Znievom a rovnomennou železničnou stanicou (pohľad smerom na Kľak)

Železničnú stanicu Kláštor pod Znievom je potrebné zmieniť ešte v súvislosti s predchodcami Cesty hrdinov SNP. Práve tu totiž končila červená magistrála vedúca z Banky pri Piešťanoch, ktorej úsek Trenčín – železničná stanica Kláštor pod Znievom prevzala najskôr Štefánikova cesta a po nej aj Cesta hrdinov SNP. Tento koniec trasy sa uvádzal ešte v roku 1928.

Mapa Malej Fatry pri bývalom konci magistrály v blízkosti železničnej stanice Kláštor pod Znievom

Po vzniku Štefánikovej cesty došlo k spojeniu trás na západe a východe Turčianskej kotliny. Najskôr sa chodilo cez rázcestie na okraji Socoviec, ďalej cez Laskár a odtiaľ do Blatnice, čo ukazujú mapy z rokov 1936 a 1948 – 1949. V roku 1959 už trasa viedla cez Socovce a Socovské háje a ďalej cez pole do Blatnice (postupne existovali zrejme dva varianty tejto trasy).

V roku 1967 došlo k presmerovaniu opäť cez Laskár, pretože Socovské háje sa stali neprístupné a poľnú cestu pri sceľovaní pozemkov rozorali. Zo značenia týchto úsekov sa zachovali len 3 fragmenty značiek od železničnej stanice cez Laskár po križovatku s cestou 65.

Dlhá trasa popri ceste v okolí Laskára s dožívajúcou značkou na strome

1: 5.74 km
2: 5.77 km
3: 5.68 km
4: 5.74 km

Otáznky
Prvé roky fungovania celoslovenskej turistickej magistrály prinášajú nejasnosti ohľadom prepojenia Kláštora pod Znievom a Blatnice. Už v roku 1926 sa uvádza Stredoslovenská cesta prechádzajúca cez Turčiansku kotlinu bez špecifikovania presnej trasy. Zároveň sa ako východisko červenej trasy na Kľak uvádza železničná stanica Kláštor pod Znievom. Mapa z roku 1928 však opäť zobrazuje ukončenie červenej trasy na železničnej stanici v Kláštore pod Znievom bez prepojenia na Blatnicu. Tieto odlišnosti môžu súvisieť s tým, že prví turistickí sprievodcovia často čerpali z rôznych zdrojov a pri opise Stredoslovenskej cesty vychádzali viac z informácií Časopisu turistů než z informácií z terénu. Ako pravdepodobnejšie sa tak javia informácie z mapy z roku 1928, ktorú vydal odbor KČST v Trenčíne, a to zjavne ešte pred vznikom celoslovenskej Štefánikovej cesty.
Po vzniku Štefánikovej cesty sa v roku 1930 uvádza prechod z Kláštora pod Znievom cez železničnú stanicu Príbovce-Rakovo, a to bez ďalších podrobností. Túto trasu uvádzajú aj ďalšie dve vydania rovnakého sprievodcu z rokov 1933 a 1937, ktoré ale zároveň na iných miestach uvádzajú aj trasovanie k Sv. Ďuru (k železničnej stanici Kláštor pod Znievom) a ďalej do Blatnice. Pôvodný opis trasy zrejme zostal v turistických sprievodcoch omylom. Navyše, ak by bola pravdivá informácia z roku 1930, znamenalo by to značné predĺženie trasy, a to čisto po cestách. Mapa z roku 1936 už jednoznačne zobrazuje trasu cez Laskár.
Ani neskôr nie je presné trasovanie prechodu cez Turčiansku kotlinu jasné, pretože takmer každá mapa ukazuje inú verziu. Najskôr sa okolo rokov 1948 a 1949 rokoch uvádza trasa cez Laskár a poľnou cestou do Blatnice. V roku 1957 je prvá časť trasy zakreslená cez Socovce a Socovský háj, z ktorého sa malo odbočiť na hlavnú cestu 65 smerom na Martin a z nej na pôvodnú trasu do Blatnice. Keďže išlo o mapu z edície máp s mnohými chybami, ide o nepravdepodobné trasovanie. V roku 1959 je už celá trasa zakreslená južne od pôvodnej, teda cez Socovce a Socovský háj priamo až na cestu 2132, ktorou sa prišlo do Blantnice. Túto trasu obsahuje aj textový opis turistického sprievodcu z roku 1963, ktorého ďalší text však nekorešponduje s reálnym napojením cesty 2132 v Blatnici. Ďalšie mapy z rokov 1963 a 1964 (z nich jedna je priamo zo spomínaného turistického sprievodcu) medzi cestou 65 a Blatnicou ukazujú trasu krížom cez pole. Priamo v teréne sa podarilo potvrdiť jedine trasu železničná stanica – Laskár – cesta 65. Preto sú v našej mape uvedené len najpravdepodobnejšie varianty od cesty 65 do Blatnice.

Od Blatnice sa ďalej pokračovalo známou Gaderskou dolinou (pôvodne Gäder) a Dedošovou dolinou. V tomto úseku sa na niektorých kameňoch nachádzajú jedny z najstarších zachovaných značiek celej Cesty hrdinov SNP resp. Štefánikovej cesty. Červené značky sú výrazne väčšie než dnes používané, niekde aj dvojnásobne širšie. Ide teda o veľmi staré značky, ktoré môžu siahať do začiatkov trasovania červenej cesty týmito miestami.

Veľká červená značka a neďaleko nej malá žltá v Dedošovej doline

V hornej časti Dedošovej doliny existovali tri rôzne výstupy na hrebeň. Najskôr sa išlo až na koniec doliny po úpätie Krížnej, kde začínali lúky a nachádzali sa tu salaše. Pred výstupom na Krížnu sa tu dalo posilniť sladkou alebo kyslou žinčicou. Ďalej viedli červené značky serpentínami vrezanými do boku Krížnej až na jej vrchol. Takto opisoval výstup na Krížnu článok v Časopise turistů na začiatku roka 1930, takže výstup musel takto fungovať už najneskôr v predošlom roku. Aj v roku 1931 sa uvádza začiatok výstupu na Krížnu od salaša na konci doliny, kde však v tom čase už končili červené značky, a potom sa išlo cez lúky na vrchol.

Isté je, že záverečný výstup musel byť náročný nielen fyzicky, ale aj orientačne, keďže nebolo kam umiestniť značky. Aj to sa mohlo podpísať pod opustenie tejto trasy.

Pohľad z lúk pod Krížnou na začiatok Dedošovej doliny

Najneskôr v roku 1932 došlo k presmerovaniu červenej trasy a od horárne Drobkov sa šlo bočnou dolinou najskôr na Ostredok a po hrebeni na Krížnu. Dnes je táto cesta súčasťou viacerých značených trás. Prvá časť je strmá a vedie lesom, druhá umožňuje kochať sa peknými výhľadmi.

Balvan so zvyškom červenej značky pod Ostredkom

Lúčnatý hrebeň medzi Ostredkom a Krížnou

Posledný variant záveru trasy cez Dedošovú dolinu viedol najneskôr od roku 1957 serpentínovou skratkou ku Kráľovej studni. Aj keď sa táto skratka v mapách predtým neuvádza, v roku 1955 už podľa všetkého existovala, ale ešte s modrými značkami, a bola odporúčaná pre turistov, ktorí chcú prenocovať na chate pod Kráľovou studňou. Ďalej na Krížnu trasa prevzala dovtedajšiu žltú hrebeňovú trasu a tam už bola totožná s dnešnou podobou Cesty hrdinov SNP. Odbočka na strmý výstup z Dedošovej doliny na Kráľovu studňu bola pri dnešnom rázcestí Veterné a dnes je súčasťou žltej trasy 8648. Toto trasovanie vydržalo až do úplného presmerovania Cesty hrdinov SNP mimo Kľaku a Gaderskej doliny niekedy v rokoch 1974 alebo 1975.

1: 4.76 km
2: 6.42 km
3: 6.01 km

Otázniky
V prípade posledného úseku starej trasy nie je známe presné trasovanie prvej trasy z Dedošovej doliny priamo na Krížnu. Turistickí sprievodcovia a ďalšia literatúra z čias 1. ČSR na rôznych miestach hovoria o ceste „cez ‚lúčky‘“ na Krížnu, „priamo na Krížnu“, o ceste serpentínami v úbočí Krížnej, a o čiastočnom súbehu s veľkofatranskou severojužnou hrebeňovkou. Bohatší na informácie je turistický sprievodca z roku 1931, ktorý trasu v hornej časti Dedošovej doliny opisuje takto: „U opustenej horárne Revayovskej zahneme trochu v pravo a prijdeme k opustenej píle, ďalej dolinou až pod hole k salašu folkušovskému. Odtiaľ vystúpime travnatými svahmi na Krížnu (1475 m) (…) Asi 2 km pred koncom doliny, odbočuje v ľavo strmá cesta k ďanskému salašu a odtiaľ možno vystúpiť na Ostredok (1591 m), najvyšší bod Veľkej Fatry. Z Blatnice až pod hole značka červená.“
Mapa z roku 1936 už zobrazuje trasu cez Ostredok. Práve chodník z Dedošovej doliny na Ostredok, kde je dnes zelene značená trasa, obsahuje viacero pozostatkov červených značiek, a to v spodnej časti nad Drobkovom a v Sedle za Štrochmi. Vzhľadom na vyššie uvedené odlišnosti nie je jasné, či je súčasná zelená trasa totožná s niekdajšou červenou, alebo bývalá červená v hornej časti zmenila smer a viedla miernejším stúpaním po úbočí paralelne s hrebeňom na Krížnu.
Presná informácia nie je ani o tom, kedy došlo k presmerovaniu trasy cez Ostredok do novej polohy cez Kráľovu studňu. O trase cez Kráľovu studňu hovorí už turistický sprievodca v roku 1953, avšak rovnaká publikácia na inom mieste uvádza, že na Kráľovu studňu viedla žltá trasa. V roku 1955 zase mala mať skratka z Dedošovej doliny na Kráľovu studňu modrú farbu. K presmerovaniu došlo zrejme v čase vzniku Cesty hrdinov SNP, v rokoch 1956 – 1957.

Na Krížnej stála od konca 1920. rokov Kohútova útulňa, ktorá zažila aj začiatky Štefánikovej cesty. Kedy doslúžila, nie je známe. Vrcholu dominovala triangulačná veža.

Aké osudy majú pôvodné trasy na Krížnu? Prvá z nich zrejme od záveru Dedošovej doliny ani nikdy nebola riadne značená a lúkami sa dalo voľne dostať na vrchol. Od rázcestia Veterné ďalej niet po pôvodnej trase ani stopy.

Trasa cez Ostredok po jej presmerovaní na Kráľovu studňu prestala byť značená, neskôr bola označená žltou farbou a až po úplnom presmerovaní Cesty hrdinov SNP z Gaderskej a Dedošovej doliny bola zmenená na zelenú.

Trasa serpentínami na Kráľovu studňu bola nahradená žltou trasou, ktorá tu funguje dodnes.

Bez ohľadu na to, akou presnou trasou sa cez Turčiansku kotlinu chodilo, prechod bol únavný, čo konštatuje aj turistický sprievodca. Od Vrícka po Socovce sa išlo 15 km po asfaltovej ceste, pričom turistickí sprievodcovia odporúčali po železničnú stanicu Kláštor pod Znievom použiť autobus. Potom nasledovalo ďalších 6 km po poľnej ceste alebo kombinácii asfaltovej a poľnej cesty. Následne sa pokračovalo z Blatnice Gaderskou a Dedošovou dolinou v dĺžke 15 km po ceste, kým sa odbočilo prudko hore na Kráľovu studňu. Ak k tomu pripočítame úvodnú časť Čičmany – Čičmianske rázcestie v dĺžke 8 km po ceste, dostávame kombináciu viac ako 40 km únavných úsekov po cestách. Na konci týchto úsekov nasledovali prudké výstupy a zostupy na Kľak a Krížnu resp. Kráľovu studňu. Nečudo, že úseky Čičmany – Čičmianske rázcestie a Vrícko – Blatnica po presmerovaní trasy zanikli bez náhrady a iba na zvyšku bola pôvodná trasa nahradená novými turistickými trasami.

Z pôvodných častí trasy aj dnes upútajú pozornosť Kľak s majestátnym výhľadom, Kláštor pod Znievom a jeho historické pamiatky, malebná Gaderská dolina s odbočkou na Blatnický hrad a Dedošová dolina. Zaujímavý je tiež výstup na Kráľovu skalu, ktorý je možný s malou zachádzkou aj od aktuálnej Cesty hrdinov SNP.

Informácie boli aktualizované 18.11.2024.

Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.