Devínska Kobyla

Červenú turistickú trasu z Devína do Bratislavy významne ovplyvnili udalosti pred 2. svetovou vojnou aj po nej. Devín bol samostatnou obcou s prevažne nemecky hovoriacimi obyvateľmi. Po Mníchovskej dohode pripadol 24. novembra 1938 Nemeckej ríši, ktorej od marca rovnakého roka patrilo aj Rakúsko.

Úsek z Devína po Devínsku Kobylu sa ocitol na nemeckom území a až po Karlovu Ves sa pôvodná červená trasa zväčša pohybovala po hranici Nemecka a Československa resp. Slovenska. Nebola to však ešte definitívna hranica. Pôvodne totiž Nemecku pripadol aj dunajský ostrov Sihoť, na ktorom sú dodnes studne zásobujúce Bratislavu pitnou vodou. Naopak, Československu mala zostať severná časť Devínskej Kobyly a Sandberg. Vzhľadom na strategický význam pitnej vody pre metropolu Slovenska došlo k zámene týchto území. Tým sa na územie Nemecka dostala ešte väčšia časť pôvodnej Štefánikovej cesty.

Pohyb turistov tu takmer s istotou nebol možný, pretože prechod hraníc Slovenska a Nemecka nebol jednoduchý ani na stálych hraničných priechodoch na Starom moste a Devínskej ceste a nieto ešte mimo nich. Hranica oboch štátov bola vyznačená hraničnými kameňmi s vyrytými písmenami D a S na bočných stranách a znázornením smeru priebehu hranice na temene kameňov.

Hraničný kameň na bývalej trase Cesty hrdinov SNP

Devín sa po 2. svetovej vojne vrátil k Československu a v roku 1946 bol pripojený k Bratislave. Diaľková červená trasa bola obnovená po hrad Devín. Od roku 1948 nasledovalo obdobie prísneho stráženia hraníc Československa s Rakúskom, s ktorým Devín priamo susedí. Vytvorené bolo hraničné pásmo, do ktorého bolo možné vstúpiť len na povolenie a v noci v ňom bol zákaz pohybu mimo verejných komunikácií. Aj preto sa v mape z roku 1958 ani v turistickom sprievodcovi z roku 1961 nenachádzajú žiadne turistické značky, ktoré predtým vchádzali do hraničného pásma. Z červenej magistrály dokonca zmizol aj úsek z Kútikov po bratislavskú hlavnú stanicu, ktorý bol na míle vzdialený od hraničného pásma. Do Devínskych Karpát sa turistické trasy vrátili zrejme až v roku 1964 po uvoľnení pomerov – zrušení zakázaného pásma a zúžení hraničného pásma.

Turistická trasa sa hrad Devín vrátila dvakrát a trikrát z neho odišla

Okrem zmien vyvolaných aktuálnym politickým vývojom prebehlo v oblasti Devínskej Kobyly aj viacero ďalších úprav trasy.

Stúpanie z Devína na Devínsku Kobylu sa zmenilo v časti pod Úzkym lesom, kde sa najmenej do roku 1970 chodilo skratkou a teda aj výrazne strmšou cestou v úvoze prechádzajúcom cez lesostep. Dnes je tento úsek zarastený a súdiac podľa skutočnosti, že sa tu väčšina zvyškov značiek nachádza na kameňoch, zanikol niekedy v čase, keď ho začala pohlcovať vegetácia.

Sotva viditeľný červený pás na kameni na úseku, ktorý pôvodne viedol lesostepou

1: 305 m
2: 650 m

Kúsok vyššie dve staré značky s významom „odbočka k vyhliadke“ naznačujú, že tu kedysi na terase bola vyhliadka. Predtým odlesnená časť je dnes opäť pokrytá stromami, a tak nie je možné určiť, kde presne bola vyhliadka. Aj dnes sa však dá cez les dostať na devínsku lesostep, kde sa v elektrickom ohradníku pasú kozy a z týchto miest sú podobné výhľady ako kedysi.

Pohľad na Devín, Rakúsko a sútok Moravy a Dunaja blízko miest pôvodnej vyhliadky

1: 115 m

Priamo pod Devínskou Kobylou bola upravená trasa, pričom do 2. svetovej vojny podľa dobových máp viedla západnejšie najskôr po vrstevnici a potom nahor k útulni. Aj keď sa nepodarilo toto trasovanie potvrdiť, je logické. Na rozdiel od súčasnej trasy bolo možné vyjsť nahor po menej strmom svahu, zatiaľ čo súčasná trasa si na prekonanie výškového rozdielu musí vypomôcť serpentínami, ktoré sú tu prvými na celej trase SNPčky.

Terén, ktorým mohla viesť pôvodná trasa na Devínsku Kobylu

1: 890 m
2: 710 m

Tesne pod Devínskou Kobylou stála turistická chatka na dnešnom rázcestí červenej a zelenej trasy. Jej výstavba sa plánovala už v roku 1895, no nakoniec sa ju podarilo postaviť až v roku 1904 a v roku 1905 už bola v „najlepšom stave“. Útulňa patrila Západouhorskému turistickému spolku (Westungarische Tourißtenverein, Westungarische Tourißtenklub), ktorý sa po vzniku Československa zmenil na nemecký Malokarpatský turistický spolok (Kleinkarpathen Turistenverein). V roku 1918 alebo 1919 bola útulňa zničená a opravená bola v roku 1924. V roku 1935 bola nadstavaná a ponúkala útulný pobyt v hosťovských a klubových miestnostiach. Chatka bola počas 2. svetovej vojny poškodená a opravy sa dočkala v roku 1947. No ani potom nevydržala dlho – vyhorela v roku 1953, keď Devínska Kobyla patrila do hraničného pásma. Dnes z nej existujú len základy vedľa rázcestia Devínska Kobyla. Podobný osud postihol veľa ďalších chát na celej trase na východ.

Základy turistickej útulne pod Devínskou Kobylou

Od vzniku červenej trasy až do konca 1970. rokov sa chodilo od útulne cez vrchol Devínskej Kobyly. Trasa viedla cez priekopy a valy niekdajšieho štvoruholníkového hradiska. Na Kobyle bola tiež triangulačná pyramída, ktorá slúžila ako nedovolená rozhľadňa. Tento úsek zanikol v súvislosti so začiatkom výstavby areálu vojenskej raketovej základne, ktorá prebehla v rokoch 1979 – 1983. Z tejto trasy priamo sa zachovalo niekoľko značiek pred bývalou raketovou základňou na oboch jej stranách. V samotnej základni vzhľadom na terénne úpravy nezostalo z pôvodnej trasy nič.

Pôvodnú trasu preťal plot vojenskej základne

Po výstavbe základne bola trasa presmerovaná dookola cez rázcestie Bočná cesta, čím severne obišla vrchol Devínskej Kobyly. Názov rázcestia dokonale vystihuje charakter tejto obchádzky.

V roku 2022 sa trasa vrátila na vrchol Devínskej Kobyly, kde bola medzičasom postavená rozhľadňa. Nová trasa má s pôvodnou spoločný len začiatok a koniec, inak vedie cez dieru v plote bývalej vojenskej základne, popri bývalých vojenských objektoch a po vojenských cestách. V septembri 2023 pri rozhľadni vzniklo nové turistické informačné miesto.

Dnes je vojenská základňa opustená a prístupná verejnosti a ponúka nielen možnosť urbexu po bývalých vojenských budovách, ale aj výhľady z novej rozhľadne. Pri troche šťastia je z nej možné vidieť Viedeň a Alpy.

Bývalá raketová základňa na Devínskej Kobyle

1: 800 m
2: 1.30 km
3: 1.04 km

Aj na ďalšiu trasu popri hrebeni Devínskych Karpát mala dopad výstavba vojenskej základne. Pôvodná lesná cesta bola nahradená širokou asfaltkou s násypmi a zárezmi, ktorá zabezpečovala prístup do základne. Zanikli aj hraničné kamene Nemecka a Slovenska, ktoré starú cestu lemovali až po studničku Bohran pri Dúbravskej Hlavici. Asfaltová cesta vedie zväčša po trase pôvodnej lesnej cesty a viedla po nej aj červená trasa. Turistická trasa bola postupne presmerovaná po kúskoch do lesa. Posledný úsek vedúci po asfaltke zanikol po roku 2011. Istý čas fungovala odbočka z chodníka k studničke Bohran, ktorej značenie nebolo obnovované a nenachádzala sa ani v mapách. V roku 2023 bola vyznačená opäť. Keďže pôvodnú polohu trasy po ceste dnes využívajú zástupy návštevníkov rozhľadne, ktorí sa dovezú až pokiaľ môžu autom, príjemnejšia je menej frekventovaná súčasná trasa Cesty hrdinov SNP v lese.