Príbeh tohto úseku má dve línie vzhľadom na to, že predchodkyňa Cesty hrdinov SNP, Štefánikova cesta, mala celkom inú trasu do Košíc než Cesta hrdinov SNP.
Štefánikova cesta
Štefánikova cesta viedla cez Slovenský raj, Spišskú Novú Ves a údolie Hornádu do Košíc. Prvý úsek z Kráľovej hole po Pusté Pole je v dostupnej literatúre znázornený a opísaný rôzne a okrem otáznej trasy je otázne aj to, či bol vôbec vyznačený. Keďže presné trasovanie Štefánikovej cesty nie je jasné, pozrieme sa na ešte staršie možnosti výstupu na Kráľovu hoľu.
Na Kráľovu hoľu sa chodilo už v 19. storočí a výstup na ňu spomína aj prvý komplexnejší turistický sprievodca po Slovensku v češtine z roku 1889. Štvorhodinový výstup viedol od coburgovského zámočku v Pustom Poli na kótu 1422 m n. m. a odtiaľ po hrebeni až na vrchol. Zostup z Kráľovej hole mal trvať 2 ½ až 3 hodiny. Kóta 1422 m n. m. zodpovedá sedlu medzi Prašivým vŕškom a Úplazom. Trasa medzi týmto bodom a Kráľovou hoľou viedla v línii dnešnej modrej trasy 2833.
Tesne pred koncom 19. storočia sa odporúča podobná trasa, avšak s horským vodcom. Na Kráľovu hoľu sa už vtedy dalo vystúpiť aj z Telgártu.
Turistický sprievodca z roku 1920 uvádza iné trasovanie z Pustého Poľa (od horárne Coburgovcov), a to popod skaly Hnilce, čo by zhruba zodpovedalo dnešnej žltej trase 8750.
Podobnú trasu, z Kráľovej hole lesom k horárni horárni a potom okolo coburgovského loveckého zámku k ceste medzi Telgártom a Vernárom, uvádza aj turistický sprievodca z roku 1928. Podľa neho išlo o červene značenú Stredoslovenskú cestu (predchodkyňu Štefánikovej cesty).
Je ale tiež možné aj to, že trasa viedla cez Telgárt a sedlo Besník, čo vyplýva z popisu Stredoslovenskej cesty v roku 1926. Podporuje to aj sťažnosť z roku 1929 na značenie z Telgártu na Kráľovu hoľu, ktoré bolo hneď za dedinou neúplné, išlo sa bez značiek dlhšou cestou a „teprve pak na východ od Královy Hole [turista] použije k výstupu červené značky“. V tomto prípade je však neúplná aj informácia v sťažnosti, pretože nie je priamo uvedené, že sa mala už z Telgártu použiť červená trasa. Pre úplnosť je ešte nutné dodať, že hoci sa cesta z Kráľovej hole do Telgártu spomína aj v turistickom sprievodcovi z roku 1928, nie je uvedené, že by bola nejako značená.
Úsek od Kráľovej hole po Pusté Pole resp. Telgárt patrí medzi najväčšie neznáme v celej histórii Štefánikovej cesty. Akoby sa autori rôznych publikácií a máp nevedeli zhodnúť, či trasa viedla na Pusté Pole alebo do Telgártu. Inak to nebolo ani počas existencie Štefánikovej cesty. Viac o možných trasovaniach už počas éry celoslovenskej magistrály si môžete prečítať v článku Kráľova hoľa a zostup z nej.
Ďalej trasa viedla Stratenskou tiesňavou po ceste. Potiaľto išlo o prevzatie úsekov predchádzajúcej diaľkovej Stredoslovenskej cesty, ktorá sa následne mala odkláňať na Glac a Kláštorisko. Tento odklon je však sporný, keďže rovnaká literatúra pri opise turistických ciest Slovenského raja červenú trasu medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou, Glacom, Kláštoriskom a Spišskou Novou Vsou neuvádza. Štefánikova cesta išla do Spišskej Novej Vsi priamejšie a jednoduchším terénom, pričom v úseku Dobšinská ľadová jaskyňa – Novoveská Huta prevzala staršiu červenú trasu, ktorá pokojne mohla byť predtým aj spomínanou Stredoslovenskou cestou. Chodník alebo lesná cesta spájajúca Dedinky s Novoveskou Hutou existoval ešte skôr ako Stredoslovenská cesta a na mape sa uvádza už v roku 1919. V roku 1925 už bola červená trasa medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou a Spišskou Novou Vsou uvedená v sprievodcovi po jaskyni a jej okolí a o tri roky neskôr aj v schéme turistických značiek.
Zatiaľ čo Stredoslovenská cesta v Spišskej Novej Vsi končila, novo vyznačená Štefánikova cesta pokračovala ďalej. Až po Košické Hámre išla prevažne po cestách a predtým neznačkovaných chodníkoch. Od Košických Hámrov po Košice boli Štefánikovou cestou použité staršie turistické trasy. Turistický sprievodca z roku 1920 uvádza nasledujúce značkované trasy, ktoré po roku 1928 prevzala Štefánikova cesta:
- Košické Hámre – Sivec (modrá)
- Sivec – Kráľova studňa (nad obcou Sokoľ pri Košiciach) (červená)
- Kráľova studňa (nad obcou Sokoľ pri Košiciach) – Košice (žltá)
Do roku 1926 boli farby zmenené tak, že celý úsek Košické Hámre – Priehyba pod Sivcom – Kráľova studňa – Košice bol označený červenými značkami.
Cesta hrdinov SNP
Druhou časťou príbehu trasovania za Kráľovou hoľou je povojnová Cesta hrdinov SNP približne v dnešnej podobe. Aj táto trasa prevzala pôvodné značkované cesty, a to upravený pozostatok Štefánikovej cesty medzi Kráľovou hoľou, Telgártom, Čuntavou a Dobšinskou ľadovou jaskyňou a ďalej červenú trasu od Dobšinskej ľadovej jaskyne cez Kúpele Štós až po Košice.
Keďže sa táto trasa vyvíjala od východu (z Košíc) na západ, výnimočne vývoj trasy uvedieme v tomto smere. Predchodcami tejto trasy boli chodníky Jahodná – Bankov (1896, išlo o prvý značkovaný chodník v okolí Košíc) a Štós – Jahodná – Košice (1911). V roku 1920 už existovali tieto úseky:
- chodník od hostinca (cesta pod Dobšinskou ľadovou jaskyňou – pozn. autor) k Dobšinskej ľadovej jaskyni
- Pipitka – Štóske sedlo (neznačené; z Osadníka inou trasou po hrebeni a cez vrchol Tupého vrchu)
- Kúpele Štós – Kojšovská hoľa (modrá; nad Kúpeľmi Štós najskôr v trase dnešnej zelenej 5718 a potom po hrebeni k dnešnej červenej, pred Kojšovskou hoľou sa išlo cez vrchol Zlatoidskej hory, keďže v tom čase ešte nestála chata Erika vo svahu tejto hory)
- Kojšovská hoľa – Jahodná (chata Otília) – Bankov (červená)
Pozostatky po značkách pôvodných trás bolo vidno ešte dlho. Aj v roku 1968 sa nachádzali červené uhlopriečkové značky pred Prednou Holicou, pochopiteľne sa však už do súčasnosti nezachovali. V roku 2022 sa dali nad Horným Bankovom vidieť okrúhle tvarové červené (a modré) značky, ktoré spomína aj turistický sprievodca z roku 1988, avšak nie je zrejmé, z akého obdobia tieto značky sú a ani či nejako súviseli s hrebeňovkou.
V roku 1933 už súvislá červená trasa viedla od sedla Súľová cez Pipitku do Košíc a predlžovanie na západ pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch: do 1935 cez Dobšinský kopec po rázcestie Pod Čižmou a do 1936 k Dobšinskej ľadovej jaskyni. Pod jaskyňou bolo rázcestie tejto trasy s vtedajšou Štefánikovou cestou, ktorá viedla údolím. Krátko pred 2. svetovou vojnou tak medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou a Košicami viedli dve rôzne červené trasy, z ktorých severná bola Štefánikova cesta a južná budúcou časťou Cesty hrdinov SNP.
Aj úsek medzi Kráľovou hoľou, Telgártom, Čuntavou a Dobšinskou ľadovou jaskyňou už existoval v 1930. rokoch. Po Čuntavu to bola zelená trasa a v mapách bola zakreslená už v roku 1933 (zostup z Kráľovej hole bol však cez Kráľovu skalu a nie popri Zubrovici). Od Čuntavy, kde sa nachádzala turistická chata, až po jaskyňu už išlo o červenú trasu, ktorá bola vyznačená v roku 1936. Úsek od Nižnej záhrady po Dobšinskú ľadovú jaskyňu viedol Samelovou dolinou, z ktorej odbočil asi 600 metrov povyše hlavnej cesty v Stratenskej doline smerom k jaskyni. Na lúke 200 metrov pod jaskyňou (dnes okraj lanového centra) sa trasa stretávala s červenou trasou vedúcou z Košíc cez Kúpele Štós. Obe trasy spoločne zostúpili po chodníku západne od dnešného lanového centra k hlavnej ceste, ktorou prebiehala Štefánikova cesta. Ide o chodník, ktorý pôvodne slúžil na prístup z údolia do jaskyne, a nachádza sa na druhej strane bočného údolia asi 150 metrov západne od aktuálnej cesty k jaskyni.
Na opačnej strane viedla z Jahodnej v roku 1937 červená trasa približne po trase dnešnej žltej trasy 8775 a ďalej už rovnako ako dnešná Cesta hrdinov SNP po Čermeľ, kde bolo rázcestie so Štefánikovou cestou.
Už v roku 1937 mala táto červená trasa približne tú istú podobu, akú o necelých 20 rokov neskôr prevzala Cesta hrdinov SNP. Vzhľadom na vojnové a povojnové udalosti opísané v samostatnej kapitole nie je známe, či od roku 1937 do opätovného zriadenia celoslovenskej magistrály v roku 1956, došlo k nejakým zmenám v trase.
Prechod južnou trasou však nebol ľahký, pretože tu absentovali útulne. Denne bolo potrebné prejsť 40 – 50 km, niekedy dokonca až 60 km, keďže možnosti nocľahu neboli na hrebeňovke. Lepšia situácia bola až od Kojšovskej hole, kde sa na trase do Košíc resp. blízko nej nachádzalo viacero turistických chát.
Košice – Obišovce
Košice boli konečnou pre Štefánikovu cestu, takže ďalšie úseky sa týkajú už len Cesty hrdinov SNP. Pravda, okrem prvého z nich. Úsek z Čermeľa cez Kráľovu studňu po Sedlo pod Vysokým vrchom bol prevzatý zo Štefánikovej cesty, avšak smerom z/do Bratislavy sa chodilo opačne ako dnes. Sedlo pod Vysokým vrchom (Sedlo Repy) je miestom, kde sa poslednýkrát pomyselne stretáva Štefánikova cesta s Cestou hrdinov SNP. Pôvodný názov sedla bol odvodený od loveckej chaty Repy, ktorá stála v rokoch 1891 – 1937 južne sedla pri Repnej studni.
Turistické chodníky v tomto úseku tiež vznikli omnoho skôr. Už v roku 1920 sa medzi vychádzkami z Košíc objavujú nasledujúce trasy:
- Čermeľ – Kráľova studňa (žltá)
- Kráľova studňa – Obišovce (červená)
Najneskôr roku 1926 už viedla od Sedla pod Vysokým vrchom do Kysaku zelená trasa, ktorú uvádza aj mapa z roku 1937, a ktorej pozostatky boli aj v roku 2022 viditeľné na niektorých stromoch. Ako vyplýva z vyššie uvedenej histórie, pôvodne išlo o červeno značený úsek, takže vznik Cesty hrdinov SNP mu vlastne prinavrátil pôvodnú farbu.
Šariš
Turistika sa na severovýchode rozvíjala pomalšie než v okolí Košíc a západne od nich. Napríklad turistický sprievodca z 1920 nespomína svidnícky okres z dôvodu, že je pre zlé železničné spojenie neprístupný. Napriek tomu posledná časť Cesty hrdinov SNP od Sedla pod Vysokým vrchom (Sedlo Repy) po Dukliansky priesmyk obsahuje viacero starších trás.
Z Kysaku viedla už v roku 1930 červená trasa cez Sopotnicu, Pekľany, Meretice, Radačov (posledné dve boli v roku 1964 zlúčené do obce Radatice) po Cemjatu a odtiaľ viedla do Prešova. Po Cemjatu teda išlo o približne rovnakú trasu ako dnes. Už v tom čase viedla turistická trasa ďalej na Veľký Šariš, Čergov a Bardejov, avšak o jej značení literatúra mlčí. Až v roku 1937 sa objavuje na mape súvislá červená trasa Kysaku cez Cemjatu a Čergov do Bardejova.
Za Bardejovom sa už dostávame k úsekom celej magistrály, ktoré vznikli ako posledné. V oblasti Makovice a Čiernej hory, viedla už v roku 1936 modrá turistická trasa, ktorá bola dobre priechodná. Táto trasa bola súčasťou dlhšej turistickej cesty, ktorou sa dalo dostať z Bardejova cez Zborovský hrad, prvou svetovou vojnou spustošený Zborov a Vyšný Svidník (dnes Svidník) až do Medzilaboriec. Modrú s rovnakou trasou uvádza aj povojnová mapa z roku 1953. Na rozdiel od Cesty hrdinov SNP sa z Bardejova pod Zborovský hrad chodilo údolím po ceste, ďalej pravdepodobne cesta viedla cez Krásnu horu a nie cez Andrejovú. Spod Makovice nasledoval totožný úsek s SNPčkou až do Svidníka, odkiaľ sa definitívne pôvodná modrá odklonila do Medzilaboriec.
V roku 1938 bol podaný návrh na pomenovanie turistickej trasy Bardejov – Medzilaborce názvom „Cesta 28. pešieho pluku“, avšak keďže sa presné trasovanie neuvádza, nie je zrejmé, či niektoré časti mali rovnaké trasovanie ako neskoršia Cesta hrdinov SNP.
Mapa z roku 1953 zobrazuje aj zelene značenú trasu zo Svidníka na Dukliansky priesmyk. Mierka mapy však neumožňuje určiť, či mala táto trasa niečo spoločné s neskoršou Cestou hrdinov SNP. Dukliansky priesmyk bol v prvých rokoch po vojne stále nebezpečný, pretože v ňom nachádzali mínové polia. Napríklad, vybudovanie parkoviska pre autobusy pri novozriadenom pamätníku ešte v roku 1951 čakalo na odstránenie mín.
Našli ste nepresnosť? Napíšte nám na historia@cestasnp.sk, každému spresneniu sa potešíme.
